7 dní bez vojny pre deti z ostreľovaného mesta

Predstavte si, že od 22. februára 2022 ste sa takmer normálne nevyspali. Lebo za riekou sú Rusi a kúsok ďalej atómová elektráreň Enerhodar, ktorú obsadili a nedbajú pritom na jadrové riziká. Ostreľujú vás. Vo dne, v noci. Vaše mesto ruskí dronisti používajú ako polygón. Vás, váš dom, vaše auto ako živý terč, na ktorých si cvičia presnosť zásahov FPV dronmi predtým, ako pôjdu bojovať na Donbas proti ukrajinským vojakom.

Dávno tu nie je práca, fabriky sú zničené, poškodené alebo nefungujú kvôli ostreľovaniu. Nechodíte do školy. Online vyučovanie začalo ešte počas lockdownov cez pandémiu covidu a po masívnom ruskom útoku na Ukrajinu musia byť školy zatvorené, lebo Rusi, ktorí vraj zasahujú len vojenské ciele, si často vyberajú školy, nemocnice, trhoviská, pošty a nákupné centrá, aby čo najviac ublížili civilistom.

Viac príbehov nezlomných ľudí, ktorých stretávame na našich cestách po Ukrajine a ktorým sa snažíme pomáhať, nájdete tu:

https://nezlomni.org/blog/

V deň, keď sme prišli, zabil FPV dron štrnásťročné dievča. Práve nakupovalo v lekárni. Stratili ste kontakt s kamarátmi a spolužiakmi. Večery trávite doma pri zhasnutom svetle – buď nie je elektrina alebo vaši rodičia zhasínajú, aby na váš byt nenaviedli ruské drony.

Takže ak bývate v ukrajinskom Nikopole, už roky prakticky nežijete normálnym životom.

Roman a Inna Golubevoví, pastor protestanskej Cirkvi Spasenia s manželkou, pracujú s nechcenými deťmi, dve deti z ulice si adoptovali k trom vlastným. Teraz pomáhajú obyvateľom a hlavne deťom z Nikopolu a okolia.

Zháňajú humanitárnu pomoc, pečú a rozdávajú chlieb, každú sobotu sa u nich stretávajú deti, dostanú teplý obed, aspoň chvíľu sú v kolektíve rovesníkov, príde psychológ, arteterapeutka. Vo svojej databáze majú až 1500 detí z Nikopolu a okolia.

Viac si o nich môžete prečítať tu:

https://nezlomni.org/zivot-s-tercom-na-hrudi/

Inna nám porozprávala o tom, aké následky má pre deti život v meste pod neustálym ostreľovaním: nervové tiky, zajakávanie, pocikávanie. Ťažké depresie. Pokusy o samovraždu. Pre rodičov je na jednej strane možno ťažké odísť do neznáma, do provizórneho ubytovania v inej časti Ukrajiny, a žiť tam zo sociálnych dávok, kým tu majú vlastnú strechu nad hlavou a väčšinou aj záhradku, kde si niečo dopestujú. Na druhej strane je nepochopiteľné, že zostávajú žiť v takýchto podmienkach.

Napríklad počas toho, ako nám Roman s Innou ukazovali pojazdnú pekáreň, sa ozval tresk. Roman pozrel na telegramový kanál v mobile. Má aktivované varovania. Správy prichádzajú jedna za druhou: „V povitri litačok – kamikadze!“ „Na zemi s vybuchom.“ Náš dobrovoľník Tom z USA, ktorý je na Ukrajine len pár dní, je trošku zarazený. No miestnymi to ani nepohne. Naďalej pokračujú vo svojich aktivitách. Roman sa trochu zamračí a podotkne, že ľudia už prestali dbať na svoju bezpečnosť – a doplácajú na to životmi.

Roman s Innou majú plán vybudovať bezpečné centrum pre deti stodvadsať kilometrov od tohto pekla. Kúpiť hocijakú budovu, aj starý dom, len aby to bolo v bezpečí… hoci stodvadsať kilometrov od Rusov by snáď nikto okrem ľudí, ktorí sú tu nútení žiť, za bezpečné miesto nepovažoval… No pre Romana a Innu je to už vhodná lokalita na rehabilitácie pre deti zasiahnuté vojnou. Každých sedem dní by sa tu mohli striedať turnusy detí, ktoré by si tu trošíčku vydýchli od každodennej ťažkej reality.

Nedávno sa im však podarilo zobrať skupinu detí na týždeň do Svaljavy neďaleko Užhorodu. Cestovali vlakom, ubytoval ich pastor. „Je to úžasné, nie je tu ostreľovanie, dokonca ani sirény, ani večerný zákaz vychádzania!“ usmievali sa, keď sme s nimi telefonovali. „Mesto je vysvietené.“ Deti sa vraj konečne normálne vyspali. Nebudil ich strach, poplachy a výbuchy.

7 dní bez vojny si zaslúžia aj ďalšie deti z ostreľovaného Nikopolu. Chceme pre ne zorganizovať tábor v bezpečí na západnej Ukrajine. Aby sa normálne vyspali. Aby strávili čas s rovesníkmi, pri hrách, aby videli niečo pekné. Chceme im na pár dní vrátiť kúsok detskej bezstarostnosti. Nech si trochu vydýchnu od vojny.