Synov a dcéry im nevrátime. Nádej im môžeme dať.

Tatiana a Andrij Kravčukovci prišli o syna Antona. Dnes by mal 25 rokov. Rozhodol sa pre vojenskú školu, jeho otec je tiež vojak. „Mama, začala vojna, odchádzame, nevieme kam,“ stihol sa 24. februára 2022 nadránom ešte ozvať domov.

Bojoval dvesto dní. Občas sa mu podarilo zavolať. Mame, pretože otec Andrij bol tiež na fronte. Na dvestý deň vojny Antona zabili.

Dospelej dcére Kati to rodičia dokázali povedať. No je tu ešte Saša. Má deväť rokov. Keď Antona pochovávali, hral sa u susedov. Psychologička rodičom odporučila, aby so správou počkali do jeho desiatych narodenín. Kým trochu dozreje. Je to správne? Nesprávne? Ako vôbec povedať malému dieťaťu, že jeho brat sa už nikdy nevráti? Práca s traumou je ďalšou z obrovských úloh, ktoré majú Ukrajinci pred sebou.

„Hovorí sa, že čas lieči. Pre mňa je to však stále horšie,“ rozpráva Tatiana. Andrij dodáva, že často má pocit, akoby tu Anton stále bol. Ráno sa budí s tým, že je všetko ako predtým. Až po chvíli si uvedomí, že syn je mŕtvy.

„Na ulici vidím jeho kamarátov, ako sa prechádzajú s priateľkami, čoskoro budú mať možno rodinu. A môj syn je mŕtvy,“ pokračuje Tatiana.

V Ukrajine dnes sotva nájdete rodinu, ktorej sa vojna nedotkla. Niekomu vzala rodiča, inému súrodenca, dieťa, partnera či partnerku, príbuzného alebo blízkeho priateľa. Niekto už svojich najbližších pochoval, iný stále čaká na správu o nezvestnom. Každý deň pribúdajú ďalšie mená, ďalšie fotografie na pamätníkoch, ďalšie prázdne miesta pri rodinných stoloch.

Za každým padlým obrancom a obrankyňou je rodina, ktorá sa musí naučiť žiť s nenahraditeľnou stratou. Za každým menom je niekto, kto už nikdy neotvorí dvere svojho domova, neobjíme svojich blízkych, neoslávi ďalšie narodeniny.

Vojna neberie život iba tým, ktorí v nej zomierajú. Navždy mení aj životy tých, ktorí po nich zostávajú.

Prísť o blízkeho človeka je vždy tragédia. Ukrajinci sú nezlomní. Vedia, že ich najbližší položili životy pri obrane svojej krajiny. Zomreli, aby ostatní mohli žiť. Aby ich rodiny nemuseli žiť pod ruskou okupáciou. Aby ich deti mali budúcnosť.

Vedia tiež, že ich vlastný život sa smrťou blízkeho človeka nekončí. Musia nájsť silu pokračovať, hoci to niekedy vyzerá byť nemožné. Ženy, ktorým zabili rusi manželov, deti, ktoré prišli o rodičov. Čas môže priniesť nové dôvody na radosť. Nikto však nenahradí človeka, ktorého stratili.

Osobitne bolestivou podobou tejto tragédie je strata dieťaťa. Matky a otcovia, ktorí vychovali svojich synov a dcéry, sprevádzali ich prvými krokmi, tešili sa z ich úspechov a predstavovali si ich budúcnosť, zrazu stoja pred skutočnosťou, na ktorú ich nič nemohlo pripraviť.

Tatiana neplače zakaždým, keď hovorí o Antonovi. Ruky sa jej však trasú stále. Je to nespravodlivé. Aby zomrel mladý človek, ktorý mal celý život pred sebou, a jeho rodičia tu zostali.

„Ako sa držia tvoji chlapci?“ zvykli sa pýtať Tatiany zákazníci v kaderníctve, kde pracuje.

„Prvé dni som nemohla odpovedať. Odišla som dozadu a tiekli mi slzy, kým kolegyne vysvetlili, že jedného z nich už nemám.“

Rodičia by nemali pochovávať svoje deti a učiť sa žiť vo svete, v ktorom ich dieťa už nie je.

Mnohí túto skutočnosť nedokážu prijať. Iní ani nevedia, čo majú prijať, pretože osud ich detí zostáva neznámy. Vojna im vzala syna, ale nedala im ani istotu, či je nažive. Možno padol. Možno je v zajatí. Možno sa jedného dňa vráti domov.

Na príbehy týchto matiek nemôžeme zabudnúť. Každé ráno sa budia s myšlienkou na svoje dieťa. Stále čakajú na telefonát, hoci vedia, že nikdy nepríde. Jeho izbu nechávajú v stave, ako ju opustilo. Odkladajú si fotografie, oblečenie, poslednú správu v telefóne. 

Svojich synov a dcéry už nikdy neobjímu. My však môžeme objať ich.

Vyrovnať sa so stratou najbližšieho človeka je nesmierne ťažké. Odborná psychologická pomoc je dôležitá, no niekedy rovnako pomáha možnosť porozprávať sa s niekým, kto prežíva podobný osud. Niekomu, komu netreba vysvetľovať, prečo človek plače, prečo sa nedokáže tešiť z obyčajných vecí alebo prečo ho aj po rokoch dokáže zlomiť fotografia či spomienka.

Tatiana to pozná veľmi dobre. „Keď sa to stalo, priatelia sa báli prísť na návštevu. Všeobecne nevieme, ako sa rozprávať s ľuďmi, ktorí prežili smrť blízkeho. No pre mňa bola najhoršia práve tá samota. Nemyslela som na nič iné, iba na syna.“ Hoci počas terapeutockého pobytu vyplače veľa sĺz, cítila, že jej pomáha. 

Vieme to aj z vlastnej skúsenosti. Zorganizovali a financovali sme už viac ako tri desiatky táborov a terapeutických pobytov pre deti a ženy, ktorým vojna vzala otcov, manželov a synov. Boli sme tam s nimi. Počúvali sme ich príbehy, plakali sme s nimi, objímali sme ich. Videli sme, ako veľmi im pomáha niekoľko dní bezpečia, pokoja a ľudskej blízkosti. Ako medzi ľuďmi s podobným osudom vznikajú priateľstvá, ktoré pokračujú aj dlho po skončení pobytu.

Preto v spolupráci s Kyjivskou administráciou a 114. brigádou teritoriálnej obrany pripravujeme rehabilitačné pobyty určené špeciálne pre matky, ktorým vojna vzala dcéry a synov.

Chceme im dopriať niekoľko dní, počas ktorých nemusia byť silné pre ostatných. Keď sa niekto postará o ne. Keď môžu byť medzi ženami, ktoré poznajú rovnakú bolesť, hovoriť o svojich deťoch, plakať, ale aj smiať sa. Bez pocitu viny. Nadviazať nové priateľstvá a načerpať silu do ďalších dní.

Nesľubujeme im, že za niekoľko dní zabudnú na svoju bolesť. Nezabudnú. Ani že všetko bude opäť ako predtým. Nebude. Chceme im však ukázať, že na svoju bolesť nemusia zostať samy. Že aj ony majú právo na chvíľu pokoja, oddychu, radosti a obyčajného ľudského šťastia.

Pomôž nám tieto pobyty uskutočniť. Ich synovia položili životy pri obrane Ukrajiny. My im ich vrátiť nedokážeme. Môžeme však urobiť niečo pre ženy, ktoré ich vychovali, milovali a dnes za nimi smútia.

Synov a dcéry im nevrátime. Nádej im môžeme dať.

Ďakujeme.

Nezlomní – Jana a Marcel