Sedem dní bez vojny pre deti, ktorých ockovia zahynuli pri obrane Ukrajiny

Míľnik 1/7

Za túto sumu zabezpečíme týždňový rehabilitačný tábor na Slovensku pre 10 detí

Získaných 0 € 17 145 €
2 600 €
10 dní
do ukončenia

Míľnik 2/7

Za túto sumu zabezpečíme týždňový rehabilitačný tábor na Slovensku pre 20 detí

Získaných 0 € 17 145 €
5 200 €
10 dní
do ukončenia

Míľnik 3/7

Za túto sumu zabezpečíme týždňový rehabilitačný tábor na Slovensku pre 30 detí

Získaných 0 € 17 145 €
7 800 €
10 dní
do ukončenia

Míľnik 4/7

Za túto sumu zabezpečíme týždňový rehabilitačný tábor na Slovensku pre 40 detí

Získaných 0 € 17 145 €
10 400 €
10 dní
do ukončenia

Míľnik 5/7

Za túto sumu zabezpečíme týždňový rehabilitačný tábor na Slovensku pre 50 detí

Získaných 0 € 17 145 €
13 000 €
10 dní
do ukončenia

Míľnik 6/7

Za túto sumu zabezpečíme týždňový rehabilitačný tábor na Slovensku pre 60 detí

Získaných 0 € 17 145 €
15 600 €
10 dní
do ukončenia

Míľnik 7/7

Za túto sumu zabezpečíme týždňový rehabilitačný tábor na Slovensku pre 70 detí

Získaných 0 € 17 145 €
18 200 €
10 dní
do ukončenia

Buďte s nami za každú dobrosť. Odovzdáme 100 % vášho daru.

Darovať Zdieľať

Všetky kampane overujeme

Všetky kampane overujeme

Zakladateľ
Nezlomní, Jana Čavojská a Marcel Rebro
Dátum pridania
15. 3. 2024
Posledná aktualita

19. 6. 2024 15:11

7 DNÍ BEZ VOJNY V KARPATOCH

„Zostaňte takí dobrí, akí ste. Bez vás naša planéta rýchlo zomrie.“

Vďaka vám, milí darcovia, a vašim príspevkom, sa nám podarilo zabezpečiť tábor pre deti, mamy, súrodencov a prvýkrát aj otca zabitých obrancov Ukrajiny. Krásna príroda v okolí dedinky Krivorivnya na západe Ukrajiny, zábavný program, šport, arteterapie a nové priateľstvá, ale aj vzájomná podpora a porozumenie im pomohli na chvíľu zabudnúť na vojnu a stratu a načerpať sily do ďalších dní.

NEKONČÍME a na jeseň chceme priviezť na 7 dní deti opäť na Slovensko. Aby si naplno oddýchli od vojny. Na to potrebujeme opäť vašu pomoc. Podporte, prosíme, túto zbierku.

LEN KTO TO PREŽIL, POCHOPÍ,

…povedala Máša Dekhanova. „Tu v tábore cítim podporu žien, ktoré sú ako ja. Stalo sa im to isté. Rozumieme si aj bez slov.“ Máša má tridsať, šesťročnú dcérku Emiliu a štvorročného synčeka Markusa, ktorý kvôli cerebrálnej paralýze nemôže chodiť. Jej Igor je už rok oficiálne nezvestný. „Poslali ich do protútoku na nejakom šialenom mieste. Hovorila som s ním. Posledné, čo mi povedal, bolo: zavolám neskôr. A čakám už rok… Mala som potom veľmi zlý sen a už som vedela, že sa niečo stalo. Volala som veliteľom jeho brigády a povedali mi, že osemdesiat chlapcov je nezvestných.“

Čo povedať deťom? „Všetko chápu. Vedia, že otec je nezvestný. Ale stále čakajú, že sa vráti domov, je to ten najlepší tato na svete, hovorieval, že dcérka je jeho srdiečko a synček jeho duša. Je to najlepší muž, akého som si mohla želať. No nie je šanca, že by bol nažive.“

ČAS NELIEČI

Tatiana a Andrij Kravčukovci prišli o syna.

Mal by 25 rokov. Anton. Rozhodol sa pre vojenskú školu, otec je vojak. „Mama, začala vojna, odchádzame, nevieme kam,“ stihol sa 24. februára 2022 nad ránom ešte ozvať domov. Bojoval dvesto dní. Občas sa mu podarilo zavolať domov. Mame, lebo Andrij bol tiež na fronte. „Máš čo na seba? Máš tam čo jesť?“ pýtala sa ho s tým, že mu čokoľvek pošle. „Mami, tam, kde sme, sa nič poslať nedá,“ mávol rukou.

Na dvojstý deň vojny Antona zabili. Tatiana neplače vždy, keď o ňom hovorí. Ale ruky sa jej trasú stále. „Ako sa držia tvoji chlapci?,“ zvykli sa pýtať Tatiany zákazníci v kaderníctve, kde pracuje. „Prvé dni som nemohla odpovedať. Odišla som dozadu a tiekli mi slzy, kým kolegyne vysvetlili, že jedného z nich už nemám.“

Dospelej dcére Kati to rodičia dokázali povedať. No je tu ešte Saša. Má deväť rokov. Keď Antona pochovávali, hral sa u susedov. Psychologička odporučila, aby s tou správou počkali do jeho desiatych narodenín. Kým trochu dozreje. Je to správne? Nesprávne? Práca s traumou je ďalšou z úloh, ktoré majú Ukrajinci pred sebou. Asi niet rodiny, ktorú by vojna bolestne nezasiahla.

„Hovorí sa, že čas lieči. Pre mňa je to však stále horšie,“ rozpráva Tatiana. Andrej dodáva, že často má pocit, akoby tu Anton stále bol. Zobudí sa a až po chvíli mu dojde, že syn je mŕtvy. „Na ulici vidím jeho kamarátov, ako sa prechádzajú s priateľkami, čoskoro budú mať možno rodinu. A môj syn je mŕtvy. Nikdy to neprežije,“ pokračuje Tatiana. Pomáha práve toto: odísť z domu, kde jej Antona pripomína každá jeho fotka, každé miesto, ktoré mal rád, jeho obľúbená šálka a všetky spomienky. „Keď sa to stalo, priatelia sa báli prísť na návštevu. Všeobecne nevieme, ako sa rozprávať s ľuďmi, ktorí prežili smrť blízkeho. No pre mňa bola najhoršia práve tá samota. Nemyslela som na nič iné, iba na syna.“ Hoci tu v tábore vyplače veľa sĺz, cíti, že práve to je cesta, ktorá jej pomôže ísť ďalej. Hlavne keď Andrejovi skončí dovolenka – prvá od začiatku vojny – a vráti sa na front. A ona bude opäť prežívať každý okamih v strachu o jeho život.

ZABUDOL SI, ŽE HRDINOVIA NEUMIERAJÚ

Halinu Dovbenko smrť jej Ivana priviedla k Bohu. "Pochopila som aj, že negatívne pocity, hnev, agresia nikam nevedú. Možno len láska, ktorú dokážeme my Ukrajinci po tom všetkom zlom cítiť, roztopí ruskú nenávisť.“

Ivan mal päťdesiat, keď ho mobilizovali. A žiadne bojové skúsenosti. Po troch týždňoch výcviku išiel na front. Raz zavolal, že ide na rotáciu, že bojové úlohy budú trvať približne sedem dní. Sedem dní sa jej nebude môcť ozvať. No potom ho pustia domov na dovolenku. "O dva dni mi zavolal Váňov kamarát. Poprosil o prepáčenie. A povedal, že môj muž sa už nevráti… Moja mama sa zaňho veľmi modlila, aby sa mu nič nestalo. Potom si vyčítala, že sa nemodlila dosť.“

Halina vedela, že musí byť silná kvôli dcéram Darinke a Viktórii. „V rodine sme mali vždy vrelé, vrúcne vzťahy. Po tom, čo sa mi stalo, chcem všetkým povedať: otvárajte svoje srdcia vzájomnej láske. Nikdy neviete, kedy môžete blízkeho človeka stratiť. Nestojí za to sa hádať. Kým je koho objímať a ľúbiť, ľúbte sa.“

Jedenásťročná Viktória začala písať básne. Prvú pre otca. Nazvala ju Môj hrdina. „Chce sa mi kričať: Veď hrdinovia neumierajú. Ale ty si zabudol na tieto slová.“

https://www.youtube.com/watch?v=kb0Ipoqnvho

Zobraziť celú aktualitu

Deti vedia, že ocka Rusi zabili, no nechápu, že sa po vojne nevráti

Pred chatou sa chlapci hrajú na vojakov. Ako všade na svete. Namiesto pušiek majú palice, jeden velí ostatní postupujú podľa jeho príkazov. Priblížiť sa k budove, vystreliť zopár rán, pár krokov späť, skrčiť sa pred nepriateľskými guľkami. Lenže títo chlapci sa hrajú na svojich vlastných otcov.  Na otcov, ktorí sú už mŕtvi, uvedomím si. Zabili ich Rusi pri obrane Ukrajiny.

Nasťa svojim dvom malým dievčatkám, päťročnej Jave a trojročnej Nike, musela vysvetliť, že ocko zomrel na fronte. Vedia, čo je smrť. No nechápu, že to znamená, že ocko sa po vojne nevráti domov… „Nasťa, dostali sme sa pod obstrel a Žeňku to zasiahlo do hlavy, keď som ho videl naposledy, bol ešte živý a volal o pomoc,“ napísal jeho spolubojovník. Nasťa obvolala veliteľstvo aj všetky nemocnice v okolí Charkova. Konečne sa dopátrala. Do jednej z nemocníc priviezli muža s menom Kastrnka napísanom na ruke – veliteľ kázal vojakom napísať si na ruku priezvisko, aby ich dokázali identifikovať. „Dovolala som sa doktorovi, či je u nich. Keď voláte, tak už všetko viete, zareagoval. Povedala som, že neviem nič, len že ho zranili. A on mi oznámil, že sa im ho nepodarilo zachrániť.“

Tetyana a jej tábory

Okolo sú ďalšie ženy, ktorých mužov zabili ruskí vojaci pri obrane Ukrajiny. Veľa hovoríme o láske. O tom, ako sa stretli prvýkrát, ako sa vzali, mali deti a prežívali krásne, bežné veci. A ako sa potom život zmenil na nočnú moru. Manželia niektorých zo žien sú nezvestní alebo v ruskom zajatí – tie ženy majú ešte nádej. Nasťa má doma urnu s popolom mŕtveho muža. Čaká, kým Ukrajinci oslobodia Dniprorudnyj. Aby ho pochovala doma.

Okrem mužov stratili tieto ženy aj domov. Sú z okupovaných území alebo miest, kde sa kvôli ostreľovaniu už nedá normálne žiť. V meste Rivne žijú v provizórnych podmienkach a väčšinou z malej sociálnej podpory – majú malé deti, to znamená problém nájsť si prácu. Rovnaký príbeh má za sebou Tetyana z Luhanska. Prvého muža jej zabili v boji o donecké letisko v roku 2014. Nechcel bojovať, nikto nechce, hovorí Tetyana, no na Donbase začali Ruskom podporovaní separatisti vojnu a on musel ísť. Ich synček mal jeden a pol roka.

Ona potom dobrovoľníčila na fronte, cítila, že tam musí byť, že čím je bližšie k bojom, tým viac je ruských dvestoviek, teda mŕtvych. Trvalo dva a pol roka, kým sa dokázala vrátiť za synčekom a budovať preňho nový život. Život vysídlencov bez peňazí, bez koreňov na novom mieste.

Celý Tetyanin príbeh napísala Janka  v reportáži pre týždenník Plus7dní :

https://plus7dni.pluska.sk/zahranicie/vdovy-mrtvych-vojakoch-chodia-stale-ciernom-musia-povedat-detom-tu-najhorsiu-spravu

Druhý muž, ktorého si Tetyana vzala, bojuje v batalióne Azov. Z Azovstaľu sa dostal do ruského zajatia, celé mesiace o ňom nič nevedela, každý deň mu písala správy o láske na hluchý telegramový účet. Po mesiacoch sa jej Markíz vrátil. Vychudnutý, dobitý, psychicky poznačený. Ale živý. Dnes už znovu bojuje za Ukrajinu.

Tetyana bojuje na svojom vlastnom fronte. S ďalšími ženami, ktoré vo vojne stratili mužov, organizuje pomoc: vysídleným so zariaďovaním bývania, tým, ktorí prišli o blízkych, so psychologickou podporou, vojakom so všetkým potrebným. Pre deti a manželky zabitých vojakov robí terapeutické tábory na Zakarpatí.

Tri takéto tábory sme už zafinancovali z prostriedkov vyzbieraných od dobrých ľudí na Slovensku. Začiatkom roka sme preberali s Tetyanou našu ďalšiu spoluprácu. „Je skvelé čo robíte pre naše deti a ich matky. Dávate im nádej. Vidím ako sa počas tých siedmich dní doslova menia pred očami. Ale vidím aj inú vec. Stále si uvedomujú, že sme na Ukrajine. A že raketa môže priletieť kamkoľvek a kedykoľvek. To si tu na Ukrajine uvedomuje každý. Je tu vojna,“ povedala vtedy Tetyana. Tak sme s Jankou dostali nápad. Zoberieme aspoň jeden autobus detí na týždeň ku nám – na Slovensko.

Jeden tábor na Slovensku sme už vďaka podpore dobrých ľudí zorganizovali. Tu si môžete pozrieť ako to tam vyzeralo:

https://nezlomni.org/tag/taborsk/

Teraz zbierame financie na ďalší. A ďalší …

Sedem dní na Slovensku – sedem dní bez vojny

Jeden autobus. Štyridsaťšesť detí, ktorých otcovia zahynuli pri obrane Ukrajiny, alebo sú v ruskom zajatí. Štyridsaťšesť osudov. Sedem dní, ktoré tieto nevinné obete ruskej agresie strávia bez strachu, že v noci môže priletieť nepriateľská raketa. Sedem dní ozajstného a bezstarostného detstva. To je to, čo im vieme a dokážeme zabezpečiť za vaše peniaze. 

Ďakujeme!

Jana a Marcel

Viac príbehov z našich ciest po Ukrajine nájdete tu :

https://blog.sme.sk/rebro

https://dennikn.sk/autor/jana-cavojska/

Chcete zakladateľovi kampane niečo odkázať?

Pre zobrazenie či pridanie odkazu musíte byť prihlásený na Facebooku a mať vo svojom prehliadači povolené cookies tretích strán.

Aktuality

19. 6. 2024 15:11

7 DNÍ BEZ VOJNY V KARPATOCH

„Zostaňte takí dobrí, akí ste. Bez vás naša planéta rýchlo zomrie.“

Vďaka vám, milí darcovia, a vašim príspevkom, sa nám podarilo zabezpečiť tábor pre deti, mamy, súrodencov a prvýkrát aj otca zabitých obrancov Ukrajiny. Krásna príroda v okolí dedinky Krivorivnya na západe Ukrajiny, zábavný program, šport, arteterapie a nové priateľstvá, ale aj vzájomná podpora a porozumenie im pomohli na chvíľu zabudnúť na vojnu a stratu a načerpať sily do ďalších dní.

NEKONČÍME a na jeseň chceme priviezť na 7 dní deti opäť na Slovensko. Aby si naplno oddýchli od vojny. Na to potrebujeme opäť vašu pomoc. Podporte, prosíme, túto zbierku.

LEN KTO TO PREŽIL, POCHOPÍ,

…povedala Máša Dekhanova. „Tu v tábore cítim podporu žien, ktoré sú ako ja. Stalo sa im to isté. Rozumieme si aj bez slov.“ Máša má tridsať, šesťročnú dcérku Emiliu a štvorročného synčeka Markusa, ktorý kvôli cerebrálnej paralýze nemôže chodiť. Jej Igor je už rok oficiálne nezvestný. „Poslali ich do protútoku na nejakom šialenom mieste. Hovorila som s ním. Posledné, čo mi povedal, bolo: zavolám neskôr. A čakám už rok… Mala som potom veľmi zlý sen a už som vedela, že sa niečo stalo. Volala som veliteľom jeho brigády a povedali mi, že osemdesiat chlapcov je nezvestných.“

Čo povedať deťom? „Všetko chápu. Vedia, že otec je nezvestný. Ale stále čakajú, že sa vráti domov, je to ten najlepší tato na svete, hovorieval, že dcérka je jeho srdiečko a synček jeho duša. Je to najlepší muž, akého som si mohla želať. No nie je šanca, že by bol nažive.“

ČAS NELIEČI

Tatiana a Andrij Kravčukovci prišli o syna.

Mal by 25 rokov. Anton. Rozhodol sa pre vojenskú školu, otec je vojak. „Mama, začala vojna, odchádzame, nevieme kam,“ stihol sa 24. februára 2022 nad ránom ešte ozvať domov. Bojoval dvesto dní. Občas sa mu podarilo zavolať domov. Mame, lebo Andrij bol tiež na fronte. „Máš čo na seba? Máš tam čo jesť?“ pýtala sa ho s tým, že mu čokoľvek pošle. „Mami, tam, kde sme, sa nič poslať nedá,“ mávol rukou.

Na dvojstý deň vojny Antona zabili. Tatiana neplače vždy, keď o ňom hovorí. Ale ruky sa jej trasú stále. „Ako sa držia tvoji chlapci?,“ zvykli sa pýtať Tatiany zákazníci v kaderníctve, kde pracuje. „Prvé dni som nemohla odpovedať. Odišla som dozadu a tiekli mi slzy, kým kolegyne vysvetlili, že jedného z nich už nemám.“

Dospelej dcére Kati to rodičia dokázali povedať. No je tu ešte Saša. Má deväť rokov. Keď Antona pochovávali, hral sa u susedov. Psychologička odporučila, aby s tou správou počkali do jeho desiatych narodenín. Kým trochu dozreje. Je to správne? Nesprávne? Práca s traumou je ďalšou z úloh, ktoré majú Ukrajinci pred sebou. Asi niet rodiny, ktorú by vojna bolestne nezasiahla.

„Hovorí sa, že čas lieči. Pre mňa je to však stále horšie,“ rozpráva Tatiana. Andrej dodáva, že často má pocit, akoby tu Anton stále bol. Zobudí sa a až po chvíli mu dojde, že syn je mŕtvy. „Na ulici vidím jeho kamarátov, ako sa prechádzajú s priateľkami, čoskoro budú mať možno rodinu. A môj syn je mŕtvy. Nikdy to neprežije,“ pokračuje Tatiana. Pomáha práve toto: odísť z domu, kde jej Antona pripomína každá jeho fotka, každé miesto, ktoré mal rád, jeho obľúbená šálka a všetky spomienky. „Keď sa to stalo, priatelia sa báli prísť na návštevu. Všeobecne nevieme, ako sa rozprávať s ľuďmi, ktorí prežili smrť blízkeho. No pre mňa bola najhoršia práve tá samota. Nemyslela som na nič iné, iba na syna.“ Hoci tu v tábore vyplače veľa sĺz, cíti, že práve to je cesta, ktorá jej pomôže ísť ďalej. Hlavne keď Andrejovi skončí dovolenka – prvá od začiatku vojny – a vráti sa na front. A ona bude opäť prežívať každý okamih v strachu o jeho život.

ZABUDOL SI, ŽE HRDINOVIA NEUMIERAJÚ

Halinu Dovbenko smrť jej Ivana priviedla k Bohu. "Pochopila som aj, že negatívne pocity, hnev, agresia nikam nevedú. Možno len láska, ktorú dokážeme my Ukrajinci po tom všetkom zlom cítiť, roztopí ruskú nenávisť.“

Ivan mal päťdesiat, keď ho mobilizovali. A žiadne bojové skúsenosti. Po troch týždňoch výcviku išiel na front. Raz zavolal, že ide na rotáciu, že bojové úlohy budú trvať približne sedem dní. Sedem dní sa jej nebude môcť ozvať. No potom ho pustia domov na dovolenku. "O dva dni mi zavolal Váňov kamarát. Poprosil o prepáčenie. A povedal, že môj muž sa už nevráti… Moja mama sa zaňho veľmi modlila, aby sa mu nič nestalo. Potom si vyčítala, že sa nemodlila dosť.“

Halina vedela, že musí byť silná kvôli dcéram Darinke a Viktórii. „V rodine sme mali vždy vrelé, vrúcne vzťahy. Po tom, čo sa mi stalo, chcem všetkým povedať: otvárajte svoje srdcia vzájomnej láske. Nikdy neviete, kedy môžete blízkeho človeka stratiť. Nestojí za to sa hádať. Kým je koho objímať a ľúbiť, ľúbte sa.“

Jedenásťročná Viktória začala písať básne. Prvú pre otca. Nazvala ju Môj hrdina. „Chce sa mi kričať: Veď hrdinovia neumierajú. Ale ty si zabudol na tieto slová.“

https://www.youtube.com/watch?v=kb0Ipoqnvho

Čo je to Donio?

Donio je miesto, kde má každý možnosť jednoducho získať financie na zmenu svojho príbehu alebo na ňu iným prispieť. Zakladateľom vždy odovzdávame 100% získanej sumy.

Ako je možné, že odovzdávate 100% získanej sumy?

Naším cieľom je pomáhať naplno všetkým, ktorí to potrebujú. Vytvorenie kampane na Donio je preto bezplatné. Náš chod hradíme z dobrovoľných darov od podporovateľov, nie z provízií od zakladateľov kampaní. Ďakujeme za ne, sú pre nás nielen veľká finančná pomoc, ale i gesto, že to, čo robíme, vám dáva zmysel.

Naozaj si u vás môžem vytvoriť kampaň na čokoľvek?

Donio ako jediná slovenská platforma pomáha získať financie na čokoľvek. Či už potrebujete financovať liečbu choroby, podporiť blízky útulok, rozbehnúť komunitnú záhradu alebo komerčný predpredaj produktu, kampaň môžete vytvoriť ako fyzická i právnická osoba. Samozrejme, každá kampaň musí byť v súlade s naším Etickým kódexom a Pravidlami používania.

Akú záruku mám, že prostriedky nebudú zneužité?

Pred spustením overujeme identitu každého zakladateľa kampane. Takmer s každým sme v intenzívnom kontakte a na posúdenie dôveryhodnosti kampane žiadame predloženie dokumentov, ktoré potvrdzujú účel výzvy či skutočnosti uvádzané vo výzve. Po skončení kampane od zakladateľov kampaní vyžadujeme aktualitu pre podporovateľov, ako boli získané prostriedky využité. Pri Naštartuj projekt navyše využívame overenie subjektu treťou stranou a dbáme na to, aby boli odmeny doručené tak, ako bolo v kampani sľúbené.

Nemôžem prispieť anonymne? Prečo na prispenie potrebujete moje údaje?

Vždy potrebujeme aspoň váš e-mail, aby sme naň poslali potvrdenie o platbe. Tiež naň budete dostávať informácie o tom, ako sa darí podporenej kampani. Ak ste si vybrali za svoj príspevok aj fyzickú odmenu, potrebujeme aj vaše ostatné kontaktné údaje pre jej odoslanie zakladateľom kampane.

Po odoslaní príspevku mi od vás neprišiel žiaden e-mail. Čo mám robiť?

Vo svojom e-mailovom klientovi sa pozrite do kategórie Ostatné. Alebo skontrolujte priečinok Spam. Ak nie je ani tam, ozvite sa nám na ahoj@donio.sk a spolu to vyriešime.

Od prispenia ubehlo už 24 hodín a moju platbu stále nevidím. Je to normálne?

Ak ste zvolili platbu kartou, mala by sa v prehľade kampane zobraziť hneď po prispení. Ak ste zvolili platbu prevodom, váš príspevok sa pripíše až v momente, keď peniaze prídu na účet. V prípade, že ste odoslali inú čiastku alebo ste nezadali variabilný symbol, musíme váš príspevok manuálne spárovať. To môže trvať aj týždeň.

Nepodarilo sa mi urobiť platbu kartou zo zahraničia, čo s tým?

Ak máte ťažkosti uskutočniť platbu zo zahraničia, môže byť chyba na strane platobnej brány, ktorá špeciálne zahraničné platobné karty neprijíma. Ak zvolíte platbu prevodom, môžete použiť službu Wise, ktorá má výhodnejšie poplatky.

Kampaň nezískala cieľovú sumu. Čo sa bude diať s mojimi peniazmi?

Ak sa ukončenej kampani nepodarila dosiahnuť želaná cieľová čiastka, ešte to neznamená, že peniaze zakladateľ nezíska. Pri vyplácaní sa riadime pravidlami jednotlivých druhov kampaní. Pri Dobročinných výzvach je podmienkou vyplatenia financií zakladateľovi kampane dosiahnutie minimálnej čiastky 200 € alebo dosiahnutie prvého kampaňového miľníka (ak kampaň pracovala s miľníkmi). Pri Naštartuj projekt je podmienkou vyplatenia dosiahnutie prvého kampaňového miľníka. Ak kampaň spĺňa podmienky, zakladateľovi vyplatíme získanú čiastku v plnej výške. Pokiaľ kampaň nedosiahla ani minimálnu čiastku potrebnú na vyplatenie, príspevky do 14 pracovných dní vrátime späť darcom priamo na účet alebo na platobnú kartu.

Milý darca
25 €  •  18. 7. 2024 23:03
Štedrý darca
50 €  •  18. 7. 2024 21:44
Dobročinný Darca
30 €  •  18. 7. 2024 11:57
Veľkorysý darca
10 €  •  17. 7. 2024 20:32
Igor
25 €  •  17. 7. 2024 17:36
Vela stastia!
Milý darca
25 €  •  17. 7. 2024 17:07
Milý darca
10 €  •  17. 7. 2024 15:42
Milý darca
25 €  •  16. 7. 2024 23:49
Darca, ktorý je za každú dobrosť
25 €  •  16. 7. 2024 20:58
Dobrosrdečný darca
10 €  •  16. 7. 2024 18:18
Dobrosrdečný darca
10 €  •  16. 7. 2024 17:34
Veľkorysý darca
50 €  •  15. 7. 2024 19:31
Dobročinný Darca
25 €  •  15. 7. 2024 18:07
Dobročinný Darca
250 €  •  15. 7. 2024 13:35
TomአM.
25 €  •  15. 7. 2024 13:31
Slava Ukrajine , Gerojom Slava.
lemruch l.
50 €  •  15. 7. 2024 11:59
aspon takto
Dobročinný Darca
50 €  •  15. 7. 2024 9:26
Miriam
100 €  •  15. 7. 2024 8:53
Veľa krásnych zážitkov a aspoň pár dní pokoja, deťúrence
Darca, ktorý je za každú dobrosť
25 €  •  15. 7. 2024 8:11
Darca, ktorý je za každú dobrosť
25 €  •  15. 7. 2024 6:47
Dobrosrdečný darca
20 €  •  14. 7. 2024 23:48
Darca, ktorý je za každú dobrosť
100 €  •  14. 7. 2024 15:19
Darca, ktorý je za každú dobrosť
10 €  •  14. 7. 2024 10:35
Veľkorysý darca
10 €  •  14. 7. 2024 10:06

Premýšľate ako pomôcť ešte viac?

Založte si vlastnú darcovskú výzvu a podporte tento príbeh spolu s priateľmi v rámci narodeninovej oslavy, vo firme alebo na športovej akcii.

Ako funguje Darcovská výzva

  1. Pridajte Darcovskú výzvu – vymyslite vlastný názov a napíšte krátky úvod, prečo vás zaujal príbeh, ktorý ste sa v Darcovskej výzve rozhodli podporiť.
  2. Zdieľajte ju s priateľmi, kolegami či vo svojej komunite, aby sa do pomoci mohlo zapojiť čo najviac prispievateľov.
  3. Získané financie priradíme ku kampani, ktorú ste sa rozhodli podporiť v 100 % výške.
Pridať Darcovskú výzvu Zistiť viac

U tohto príbehu zatiaľ žiadne Darcovské výzvy nie sú

Páči sa vám táto kampaň? Podporte ju Darcovskou výzvou.

Založte si vlastnú podkampaň a podporte tento príbeh spolu s priateľmi v rámci narodeninovej oslavy, vo firme alebo na športovej akcii.
Ako to funguje?

Odkazy

Jozef M.
30 €  •  15. 4. 2024 10:17
Cпокійне небо
Stanislav H.
58 €  •  6. 6. 2024 14:10
Prajem deťom pekný pobyt v prírode s dobrými ľuďmi.
Jozef
19 €  •  26. 3. 2024 12:53
Ukrajinci nasi drzime vam palce: Slava Ukrajine!!!
Diskutujúci na SME
25 €  •  19. 3. 2024 19:39
Aj more sa skladá z kvapiek!
Veronika B.
25 €  •  23. 6. 2024 8:23
Prajem vám veľa lásky, silu, pokoj a mier. Vy ste budúcnosť Ukrajiny.
Marek R.
50 €  •  25. 6. 2024 15:43
Nech aspoň na malú chvíľu prídu na iné myšlienky
Peter F.
25 €  •  20. 6. 2024 14:45
na dobru vec
Tomas F.
50 €  •  11. 7. 2024 11:27
Sme s vami!

Kto ďalší daroval?

Chcete vytvoriť kampaň? Sme za každú dobrosť.

Vytvoriť kampaň