Sedem dní bez vojny pre deti, ktorých ockovia zahynuli pri obrane Ukrajiny

„Zostaňte takí dobrí, akí ste. Bez vás naša planéta rýchlo zomrie.“

Vďaka vám, milí darcovia, a vašim príspevkom, sa nám podarilo zabezpečiť tábor pre deti, mamy, súrodencov a prvýkrát aj otca zabitých obrancov Ukrajiny. Krásna príroda v okolí dedinky Krivorivnya na západe Ukrajiny, zábavný program, šport, arteterapie a nové priateľstvá, ale aj vzájomná podpora a porozumenie im pomohli na chvíľu zabudnúť na vojnu a stratu a načerpať sily do ďalších dní.

NEKONČÍME a na jeseň chceme priviezť na 7 dní deti opäť na Slovensko. Aby si naplno oddýchli od vojny. Na to potrebujeme opäť vašu pomoc. Podporte, prosíme, túto zbierku.

LEN KTO TO PREŽIL, POCHOPÍ,

…povedala Máša Dekhanova. „Tu v tábore cítim podporu žien, ktoré sú ako ja. Stalo sa im to isté. Rozumieme si aj bez slov.“ Máša má tridsať, šesťročnú dcérku Emiliu a štvorročného synčeka Markusa, ktorý kvôli cerebrálnej paralýze nemôže chodiť. Jej Igor je už rok oficiálne nezvestný. „Poslali ich do protútoku na nejakom šialenom mieste. Hovorila som s ním. Posledné, čo mi povedal, bolo: zavolám neskôr. A čakám už rok… Mala som potom veľmi zlý sen a už som vedela, že sa niečo stalo. Volala som veliteľom jeho brigády a povedali mi, že osemdesiat chlapcov je nezvestných.“

Čo povedať deťom? „Všetko chápu. Vedia, že otec je nezvestný. Ale stále čakajú, že sa vráti domov, je to ten najlepší tato na svete, hovorieval, že dcérka je jeho srdiečko a synček jeho duša. Je to najlepší muž, akého som si mohla želať. No nie je šanca, že by bol nažive.“

ČAS NELIEČI

Tatiana a Andrij Kravčukovci prišli o syna.

Mal by 25 rokov. Anton. Rozhodol sa pre vojenskú školu, otec je vojak. „Mama, začala vojna, odchádzame, nevieme kam,“ stihol sa 24. februára 2022 nad ránom ešte ozvať domov. Bojoval dvesto dní. Občas sa mu podarilo zavolať domov. Mame, lebo Andrij bol tiež na fronte. „Máš čo na seba? Máš tam čo jesť?“ pýtala sa ho s tým, že mu čokoľvek pošle. „Mami, tam, kde sme, sa nič poslať nedá,“ mávol rukou.

Na dvojstý deň vojny Antona zabili. Tatiana neplače vždy, keď o ňom hovorí. Ale ruky sa jej trasú stále. „Ako sa držia tvoji chlapci?,“ zvykli sa pýtať Tatiany zákazníci v kaderníctve, kde pracuje. „Prvé dni som nemohla odpovedať. Odišla som dozadu a tiekli mi slzy, kým kolegyne vysvetlili, že jedného z nich už nemám.“

Dospelej dcére Kati to rodičia dokázali povedať. No je tu ešte Saša. Má deväť rokov. Keď Antona pochovávali, hral sa u susedov. Psychologička odporučila, aby s tou správou počkali do jeho desiatych narodenín. Kým trochu dozreje. Je to správne? Nesprávne? Práca s traumou je ďalšou z úloh, ktoré majú Ukrajinci pred sebou. Asi niet rodiny, ktorú by vojna bolestne nezasiahla.

„Hovorí sa, že čas lieči. Pre mňa je to však stále horšie,“ rozpráva Tatiana. Andrej dodáva, že často má pocit, akoby tu Anton stále bol. Zobudí sa a až po chvíli mu dojde, že syn je mŕtvy. „Na ulici vidím jeho kamarátov, ako sa prechádzajú s priateľkami, čoskoro budú mať možno rodinu. A môj syn je mŕtvy. Nikdy to neprežije,“ pokračuje Tatiana. Pomáha práve toto: odísť z domu, kde jej Antona pripomína každá jeho fotka, každé miesto, ktoré mal rád, jeho obľúbená šálka a všetky spomienky. „Keď sa to stalo, priatelia sa báli prísť na návštevu. Všeobecne nevieme, ako sa rozprávať s ľuďmi, ktorí prežili smrť blízkeho. No pre mňa bola najhoršia práve tá samota. Nemyslela som na nič iné, iba na syna.“ Hoci tu v tábore vyplače veľa sĺz, cíti, že práve to je cesta, ktorá jej pomôže ísť ďalej. Hlavne keď Andrejovi skončí dovolenka – prvá od začiatku vojny – a vráti sa na front. A ona bude opäť prežívať každý okamih v strachu o jeho život.

ZABUDOL SI, ŽE HRDINOVIA NEUMIERAJÚ

Halinu Dovbenko smrť jej Ivana priviedla k Bohu. "Pochopila som aj, že negatívne pocity, hnev, agresia nikam nevedú. Možno len láska, ktorú dokážeme my Ukrajinci po tom všetkom zlom cítiť, roztopí ruskú nenávisť.“

Ivan mal päťdesiat, keď ho mobilizovali. A žiadne bojové skúsenosti. Po troch týždňoch výcviku išiel na front. Raz zavolal, že ide na rotáciu, že bojové úlohy budú trvať približne sedem dní. Sedem dní sa jej nebude môcť ozvať. No potom ho pustia domov na dovolenku. "O dva dni mi zavolal Váňov kamarát. Poprosil o prepáčenie. A povedal, že môj muž sa už nevráti… Moja mama sa zaňho veľmi modlila, aby sa mu nič nestalo. Potom si vyčítala, že sa nemodlila dosť.“

Halina vedela, že musí byť silná kvôli dcéram Darinke a Viktórii. „V rodine sme mali vždy vrelé, vrúcne vzťahy. Po tom, čo sa mi stalo, chcem všetkým povedať: otvárajte svoje srdcia vzájomnej láske. Nikdy neviete, kedy môžete blízkeho človeka stratiť. Nestojí za to sa hádať. Kým je koho objímať a ľúbiť, ľúbte sa.“

Jedenásťročná Viktória začala písať básne. Prvú pre otca. Nazvala ju Môj hrdina. „Chce sa mi kričať: Veď hrdinovia neumierajú. Ale ty si zabudol na tieto slová.“

https://www.youtube.com/watch?v=kb0Ipoqnvho