Deti vedia, že ocka Rusi zabili, no nechápu, že sa po vojne nevráti
Pred chatou sa chlapci hrajú na vojakov. Ako všade na svete. Namiesto pušiek majú palice, jeden velí ostatní postupujú podľa jeho príkazov. Priblížiť sa k budove, vystreliť zopár rán, pár krokov späť, skrčiť sa pred nepriateľskými guľkami. Lenže títo chlapci sa hrajú na svojich vlastných otcov. Na otcov, ktorí sú už mŕtvi, uvedomím si. Zabili ich Rusi pri obrane Ukrajiny.
Nasťa svojim dvom malým dievčatkám, päťročnej Jave a trojročnej Nike, musela vysvetliť, že ocko zomrel na fronte. Vedia, čo je smrť. No nechápu, že to znamená, že ocko sa po vojne nevráti domov… „Nasťa, dostali sme sa pod obstrel a Žeňku to zasiahlo do hlavy, keď som ho videl naposledy, bol ešte živý a volal o pomoc,“ napísal jeho spolubojovník. Nasťa obvolala veliteľstvo aj všetky nemocnice v okolí Charkova. Konečne sa dopátrala. Do jednej z nemocníc priviezli muža s menom Kastrnka napísanom na ruke – veliteľ kázal vojakom napísať si na ruku priezvisko, aby ich dokázali identifikovať. „Dovolala som sa doktorovi, či je u nich. Keď voláte, tak už všetko viete, zareagoval. Povedala som, že neviem nič, len že ho zranili. A on mi oznámil, že sa im ho nepodarilo zachrániť.“
Tetyana a jej tábory
Okolo sú ďalšie ženy, ktorých mužov zabili ruskí vojaci pri obrane Ukrajiny. Veľa hovoríme o láske. O tom, ako sa stretli prvýkrát, ako sa vzali, mali deti a prežívali krásne, bežné veci. A ako sa potom život zmenil na nočnú moru. Manželia niektorých zo žien sú nezvestní alebo v ruskom zajatí – tie ženy majú ešte nádej. Nasťa má doma urnu s popolom mŕtveho muža. Čaká, kým Ukrajinci oslobodia Dniprorudnyj. Aby ho pochovala doma.
Okrem mužov stratili tieto ženy aj domov. Sú z okupovaných území alebo miest, kde sa kvôli ostreľovaniu už nedá normálne žiť. V meste Rivne žijú v provizórnych podmienkach a väčšinou z malej sociálnej podpory – majú malé deti, to znamená problém nájsť si prácu. Rovnaký príbeh má za sebou Tetyana z Luhanska. Prvého muža jej zabili v boji o donecké letisko v roku 2014. Nechcel bojovať, nikto nechce, hovorí Tetyana, no na Donbase začali Ruskom podporovaní separatisti vojnu a on musel ísť. Ich synček mal jeden a pol roka.
Ona potom dobrovoľníčila na fronte, cítila, že tam musí byť, že čím je bližšie k bojom, tým viac je ruských dvestoviek, teda mŕtvych. Trvalo dva a pol roka, kým sa dokázala vrátiť za synčekom a budovať preňho nový život. Život vysídlencov bez peňazí, bez koreňov na novom mieste.
Celý Tetyanin príbeh napísala Janka v reportáži pre týždenník Plus7dní :
Druhý muž, ktorého si Tetyana vzala, bojuje v batalióne Azov. Z Azovstaľu sa dostal do ruského zajatia, celé mesiace o ňom nič nevedela, každý deň mu písala správy o láske na hluchý telegramový účet. Po mesiacoch sa jej Markíz vrátil. Vychudnutý, dobitý, psychicky poznačený. Ale živý. Dnes už znovu bojuje za Ukrajinu.
Tetyana bojuje na svojom vlastnom fronte. S ďalšími ženami, ktoré vo vojne stratili mužov, organizuje pomoc: vysídleným so zariaďovaním bývania, tým, ktorí prišli o blízkych, so psychologickou podporou, vojakom so všetkým potrebným. Pre deti a manželky zabitých vojakov robí terapeutické tábory na Zakarpatí.
Jedenásť takýchto táborov sme už zafinancovali z prostriedkov vyzbieraných od dobrých ľudí na Slovensku. Začiatkom roka 2024 sme preberali s Tetyanou našu ďalšiu spoluprácu. „Je skvelé čo robíte pre naše deti a ich matky. Dávate im nádej. Vidím ako sa počas tých siedmich dní doslova menia pred očami. Ale vidím aj inú vec. Stále si uvedomujú, že sme na Ukrajine. A že raketa môže priletieť kamkoľvek a kedykoľvek. To si tu na Ukrajine uvedomuje každý. Je tu vojna,“ povedala vtedy Tetyana. Tak sme s Jankou dostali nápad. Zoberieme aspoň jeden autobus detí na týždeň ku nám – na Slovensko.
Dva tábory na Slovensku sme už vďaka podpore dobrých ľudí zorganizovali. Tu si môžete pozrieť ako to tam vyzeralo:
https://nezlomni.org/tag/taborsk/
Teraz zbierame financie na ďalší. A ďalší …
