chceli nám ukázať, čo sa práve učia, aké majú hračky, ako žijú. My sme zas mali často v očiach slzy.Život s terčom na hrudi v ukrajinskom Nikopole
Rusi používajú toto mesto ako polygón, jeho obyvateľov – muži, ženy, deti – a ich autá ako živé terče, na ktorých cvičia presnosť zásahov dronmi predtým, ako pôjdu bojovať na Donbas s ukrajinskými vojakmi. Dávno tu nie je práca. Večery sú tmavé, aj keď neprerušia dodávky elektriny. Ľudia zhasínajú kvôli zatemneniu. Nechcú navigovať Rusov na isté ciele, ich strely do bytov, kde niekto zostal. Jediné, čo obyvateľov Nikopolu chráni, je Dneper. Široký je tu tristo metrov. Za ním sú Rusi a okupovaný Enerhodar s atómovou elektrárňou. Ukrajinské posádky z mesta už odišli. Pokus prekročiť Dneper by bol zo strany Rusov takým nezmyslom, že prítomnosť ukrajinských vojakov tu nie je potrebná.
V deň, keď sme prišli, zabil FPV dron štrnásťročné dievča. Práve nakupovalo v lekárni. Hoci na začiatku ruskej vojny väčšina obyvateľov Nikopolu odišla, postupne sa vrátili. No deti nechodia do školy. Je to príliš nebezpečné. Dospelí nemajú prácu, fabriky sú zatvorené.
Deti, ktoré ničí vojna
Tým, ktorým nemá kto pomôcť, pomáhajú Roman a Inna Golubevoví. Pastor protestanskej Cirkvi Spasenia s manželkou. Odjakživa pracujú s nechcenými deťmi, dve deti z ulice si adoptovali k trom vlastným. Prečo? „Lebo obaja sme z mnohodetných rodín a vyrastali sme v 90. rokoch na Donbase,“ objasňuje Roman. „Vtedy tu ľudia skutočne nemali čo jesť. Cirkev rozdávala deťom teplé obedy.“ On aj Inna chodili do kostola na obed. A tak sa spoznali.
V roku 2014 začala na Donbase vojna a oni sa rozhodli odísť. Najprv do Dnipra, potom objavili Nikopol. Tunajší pastor veľmi ľúbil Rusko a nakoniec sa tam odsťahoval. V Nikopole zanechal akurát dlhy.
BTW: Ako NEZLOMNÍ sa dlhodobo snažíme pomáhať obyvateľom a obrancom Ukrajiny. Viac o našich aktivitách si môžete prečítať tu: https://nezlomni.org/blog/
Roman a Inna pochopili, že toto miesto je ich poslaním. Modlili sa, aby k nim začali prichádzať ľudia. A prišlo prvých desať detí z ulice. Boli jednoducho hladné. Dve z nich si manželia nakoniec adoptovali. Skupina detí, ktoré potrebovali pomoc, sa postupne rozrástla na päťdesiat.
Potom začala vojna a pastor s manželkou majú dnes vo svojich zoznamoch až 1500 detí. Každú sobotu pre časť z nich varia teplý obed a organizujú aktivity, aby sa mohli odreagovať od hnusnej reality vojny. Okrem toho pečú v darovanej pojazdnej pekárni chlieb pre obyvateľov Nikopolu a raz do mesiaca rozdávajú humanitárne balíčky. „Deti majú nervové tiky. Zajakávajú sa. Pocikávajú,“ vypočítava Inna. Psychologická podpora a kontakt s rovesníkmi je na sobotných stretnutiach pre ne často dôležitejšia ako potraviny či balíčky s humanitárnou pomocou.
K jednoduchej budove kostola sa počas nášho rozhovoru blíži dodávka. Vystúpi z nej kňaz. Podáva nám ruky. Priviezol oblečenie. Z druhej ruky, použité, ale stále dobré. Ledva ho vyloží, zhŕknu sa okolo obyvateľky Nikopolu. Obchody s textilom už dávno nefungujú a keby tu aj otvorili svoje pobočky najslávnejšie značky sveta, ony by nemali peniaze, aby si niečo kúpili. Jednu z nich sprevádza asi desaťročný vnúčik Víťa. Je zakríknutý, ale neskutočne šťastný, keď medzi vecami z humanitárnej pomoci nájde loptu.
Z vedľajšej ulice sa ozve výbuch. Roman sa pozrie do mobilu. Má aktivované varovania. Správy prichádzajú jedna za druhou: „V povitri litačok – kamikadze!“ „Na zemi s vybuchom.“ Náš dobrovoľník Tom z USA, ktorý je na Ukrajine len pár dní, je trošku zarazený. No miestnymi to ani nepohne. Naďalej pokračujú vo svojich aktivitách. Roman sa trochu zamračí a podotkne, že ľudia už prestali dbať na svoju bezpečnosť – a doplácajú na to životmi.
