Venujte nám 2 %, aby sme mohli pomáhať viac

Úspešne získané:

Pomohli ste priniesť Vianoce deťom do ostreľovaného mesta

Získané14 691 €

Aktualizované 🧡

Odovzdali sme14 691 €

399 darcovCelkom sa zapojilo

37 €Priemerná výška daru

2 000 €Najvyšší dar

76 dníZískané za

Poznáte podobný príbeh?

Požiadajte verejnosť o pomoc a získajte prostriedky cez dobročinnú výzvu.

Vytvoriť kampaň

Zakladateľ

Nezlomní

Dátum pridania

22. 10. 2025

Posledná aktualita

29. 1. 2026 18:04

PRINIESLI SME DOBRO OD TEBA DO NIKOPOLU

Ďakujeme, že si jedným z 399 ľudí, ktorí poslali vianočné dobro do ukrajinského Nikopolu a okolitých dedín, kde deti aj dospelí žijú na dolet ruských dronov a dostrel artilérie.

Časť peňazí z vianočnej zbierky sa premenila na darčeky a potravinovú pomoc ešte pred Vianocami. Rozdali ju pastor s manželkou Roman a Inna Golubevovci, v spolupráci s ktorými realizujeme projekty pre Nikopol. My sme sa na Ukrajinu dostali až v januári. Navštívili sme rodiny v Oleksiivke a Pokrovskom, dedine na brehu Kachovskej priehrady. Tam, kde bola kedysi voda, je blato. Tam, kde bola na druhom brehu kedysi slobodná Ukrajina, sú ruskí okupanti a terorizujú obyvateľov tohto regiónu dronmi a ostreľovaním.

Deti sa učia onlajn a väčšinu času nevychádzajú na ulicu, je to príliš nebezpečné. Mnohé zažili, ako im v blízkosti domu spadla ruská bomba alebo dron. Viacero rodičov nám povedali, že s deťmi chodia k psychológom…

Deň našej návštevy bol však plný radosti. Priniesli sme srdečné pozdravy zo Slovenska, balíky potravín a drogérie, ovocie, deti dostali aj krabice sladkostí a krásne anglické knižky od Zuzany Clarke, ženy a dievčatá ručne robenú prírodnú kozmetiku od Ingrid Vasilíkovej a všetci ozdôbky, ktoré vyrobila Mária Nová.

Už tretíkrát sme navštívili tie isté domčeky, rodiny a deti. S deťmi sme boli v lete v dennom tábore. Sme už kamoši. Deti nás vítajú silnými objatiami, rodičia pevným stiskom ruky. Ďakujú v prvom rade Tebe, lebo vďaka Tvojmu príspevku sme mohli toto dobro doručiť.

Pýtali sme sa, čo je nové. Ako sa Arťomovi jazdí na elektrickom vozíku s novými batériami. Ako sa darí imobilnej Žeňke, ktorej v lete pred domom vybuchla ruská strela a vybila okná, pod ktorými leží. Či je malý Anton, ktorý sa narodil pred tromi mesiacmi, v poriadku. Čo škola… Deti nám ochotne ukazujú svoje nové hračky, rozprávajú, čo bolo na onlajn vyučovaní, u Jany sa pochválili dokonca medailami zo vzpieračských súťaží. Ale očká majú ešte smutnejšie ako vlani. Sú unavené z vojny. A lieta tu čoraz viac dronov. Vrčia a útočia na ľudí. Každé dieťa vie, že sa musí rýchlo skryť, keď niečo začuje.

Vojna si z týchto dedín odkrajuje čoraz viac. Ale ľudia nemajú kam odísť. Mnohí sa dokonca vrátili. V miestach, kam odišli, nie je pre toľkých vysídlencov práca a oni nevládali platiť nájom.

Jana vychováva dve dievčatá a jedného chlapca sama. Sama vymaľovala izbu, sama rúbe drevo. Na jar, v lete a na jeseň robí na družstve. Zarobí tak 250 – 300 eur mesačne. Doteraz chodila aj do Kapulivky do paradajkových skleníkov. Tá je však príliš blízko Rusov. Ľudia tam majú drony nad hlavami nonstop, včera bola situácia taká, že sme nemohli ani rozviezť balíky s pomocou do rodín, urobia to sociálni pracovníci, keď to bude bezpečnejšie.

„Majiteľ skleníkov povedal, že tento rok už sadiť nebude. Je tam už príliš nebezpečné obrábať polia,“ povedala nám Jana. Vojna ničí aj tie posledné príležitosti, ktoré tu ľudia majú.

Aj preto s pomocou nekončíme. Nezlomných Ukrajincov a Ukrajinky budeme podporovať aj naďalej. Konkrétne tieto deti chceme vo februári zobrať do tábora, aby si na chvíľu oddýchli od vojny. Pomôžeš nám?

https://donio.sk/7-dni-bez-vojny-nikopol

ĎAKUJEME

NEZLOMNÍ – Jana Čavojská a Marcel Rebro

Život s terčom na hrudi

Je krásny slnečný deň, na oblohe ani obláčik, vetrík jemne pofukuje. Ulice sú napriek tomu ľudoprázdne, len sem tam sa spoza plota ozve brechanie psa. Inak ani nohy. Keď naše auto míňa obchod, vykukne zvedavá predavačka. Pýtame sa našej sprievodkyne, sociálnej pracovníčky Júlie, kde sú všetci. Podľa našich informácií by v dedine malo žiť skoro tisíc obyvateľov,

„Na prechádzky po vonku teraz nie je dobré počasie. Bezpečnejšie je, keď prší, sú nízke oblaky a hmla. Alebo keď zafúka vietor od severu. Vtedy nelietajú drony. Presnejšie – nelieta ich tak veľa,“ odpovedá Júlia so smutným úsmevom.

Nachádzame sa v dedine Pokrovske neďaleko mesta Nikopol na brehu Kachovskej priehrady. Na druhej strane priehrady je ruská základňa. Výcviková základňa. Trénujú na nej dronisti skôr, ako vyrazia bojovať na Donbas. A ako cvičné ciele pri svojich letoch používajú obyvateľov Nikopola a blízkych dedín. Lovia ich FPV kamikadze dronmi ako v absurdnej, šialenej video hre. Lovia ženy, deti, starcov. A ešte sa so svojimi „úspechmi“ chvália na sociálnych sieťach.

Deti v meste a okolí nechodia do školy už niekoľko rokov. Najskôr to bol covid, potom prišli Rusi. A s nimi drony. Dospelí aj deti sa naučili rozoznávať ich podľa zvuku. Šahedy, s motorom z kosačky, väčšinou len preletia nad ich hlavami a útočia na ciele ďaleko v tyle. Prieskumné visia spravidla na jednom mieste. Nepredstavujú priame nebezpečenstvo, ale aj tak je lepšie schovať sa – vyhľadávajú totiž ciele. Keď sa ozve odporne piskľavé bzučanie kamikadze FPV dronu, treba utekať do najbližšej budovy. Utekať ako o život. Lebo ide o život. FPV-čky sa vrhajú na svoje obete z oblohy v strmhlavom lete. Letia rýchlosťou až 120 kilometrov a na únik ostáva minimum času.

Dospelí aj deti sa naučili chodiť s očami uprenými na oblohu, s nastraženými ušami a stále sa obzerajúc, kde je najbližší vhodný úkryt. Alebo prestali vychádzať na ulicu úplne. Ako nám povedal šestnásťročný Ťoma: „Stal sa zo mňa štvorstenný človek.“

O živote v Nikopole si môžete viac prečítať tu:

https://plus7dni.pluska.sk/pribehy/aj-psy-citia-ruske-drony-s-detmi-a-bezmocnymi-sme-vzdorovali-ostrelovaniu-nikopolu

Priniesli sme šťastie, ktoré poslali dobrí ľudia zo Slovenska

Júlia nás naviguje uličkami. Zastavujeme pri jednom z domov. Pozrie do zoznamu. „Šesť detí.“ Vyberáme z auta dve igelitky s potravinami a šesť „detských“ balíčkov – sladkosti a mandarínky. Búchame na bráničku. Nič. Búchame silnejšie. Z okna domu vykukne strapatá dievčenská hlava. Môže mať tak 6–7 rokov. „Ahoj. Sme Jana a Marcel …“ kričíme. Hlava zmizne. Ticho. Búchame znova. Otvoria sa dvere. Dievča. Vyzerá na štrnásť. „Ahoj zajačik, to sú dobrovoľníci zo Slovenska. Nesú vám darčeky od svätého Nikolaja,“ ozve sa nám spoza chrbta Júlia.

Dievča spoznáva známu tvár a púšťa nás do domu. Zoznamujeme sa. Svetlana má osemnásť rokov. Rodičia chodia do práce na týždňovky. Ona sa stará o súrodencov. Keď zbadá igelitky s potravinami, tvár sa jej rozžiari. Mladšie deti sa vrhnú na sladkosti a mandarínky. Radosť nemá konca kraja. Na nás na okamih úplne zabudli. Stojíme tam, v biednom domčeku na dlážke z udupanej hliny, a cítime nefalšované a úprimné šťastie. Priniesli sme týmto deťom Vianoce.

Ale priniesli sme im aj ďalšiu dôležitú vec. Vedomie, že neostali sami. Že tam kdesi ďaleko „v Európe“, v krajine, kde nie je vojna, žijú ľudia, ktorým ich osudy nie sú cudzie. Ľudia, ktorí vnímajú utrpenie nevinných detí a sú ochotní pre ne niečo urobiť. Napríklad priniesť im Vianoce.

Hovoríme o tebe, dobrý človek. Lebo ak si to dočítal až sem, chceš nám pomôcť konať dobro. Minulý rok sme rozdali v Nikople a okolitých dedinách stovky vianočných balíčkov, zakúpených za peniaze od darcov zo Slovenska. Ďalšie rozdali pastor Roman, jeho žena Inna a dobrovoľníci, ktorí sa o tunajšie deti starajú.

Základné potraviny ako vianočný darček

Neboli to vianočné darčeky, ako si predstavujeme u nás doma. Nekupovali sme žiadne zbytočnosti. Obsah balíčkov vybrali Roman a Inna.

Múka, ryža, krúpy, olej, cestoviny, strukoviny, konzervy. Áno, pre niekoho základné potraviny, pre obyvateľov Nikopolu veľká pomoc a naozaj užitočný vianočný darček. Samozrejme, aj niečo pre deti – sladkosti, mandarínky a jablká.

Cena jedného balíčka? Necelých 10 eur. Áno – za 10 eur dokážeš urobiť krajšie Vianoce rodine v ostreľovanom meste. Nie je to veľa, ale už sme zistili, že to funguje a že to má zmysel.

Prinesme opäť spolu Vianoce deťom do ostreľovaného mesta!

ĎAKUJEME

NEZLOMNÍ – Jana Čavojská a Marcel Rebro