Je krásny slnečný deň, na oblohe ani obláčik, vetrík jemne pofukuje. Ulice sú napriek tomu ľudoprázdne, len sem tam sa spoza plota ozve brechanie psa. Inak ani nohy. Keď naše auto míňa obchod, vykukne zvedavá predavačka. Pýtame sa našej sprievodkyne, sociálnej pracovníčky Júlie, kde sú všetci. Podľa našich informácií by v dedine malo žiť skoro tisíc obyvateľov,
„Na prechádzky po vonku teraz nie je dobré počasie. Bezpečnejšie je, keď prší, sú nízke oblaky a hmla. Alebo keď zafúka vietor od severu. Vtedy nelietajú drony. Presnejšie – nelieta ich tak veľa,“ odpovedá Júlia so smutným úsmevom.
Nachádzame sa v dedine Pokrovske neďaleko mesta Nikopol na brehu Kachovskej priehrady. Na druhej strane priehrady je ruská základňa. Výcviková základňa. Trénujú na nej dronisti skôr, ako vyrazia bojovať na Donbas. A ako cvičné ciele pri svojich letoch používajú obyvateľov Nikopola a blízkych dedín. Lovia ich FPV kamikadze dronmi ako v absurdnej, šialenej video hre. Lovia ženy, deti, starcov. A ešte sa so svojimi „úspechmi“ chvália na sociálnych sieťach.
Deti v meste a okolí nechodia do školy už niekoľko rokov. Najskôr to bol covid, potom prišli Rusi. A s nimi drony. Dospelí aj deti sa naučili rozoznávať ich podľa zvuku. Šahedy, s motorom z kosačky, väčšinou len preletia nad ich hlavami a útočia na ciele ďaleko v tyle. Prieskumné visia spravidla na jednom mieste. Nepredstavujú priame nebezpečenstvo, ale aj tak je lepšie schovať sa – vyhľadávajú totiž ciele. Keď sa ozve odporne piskľavé bzučanie kamikadze FPV dronu, treba utekať do najbližšej budovy. Utekať ako o život. Lebo ide o život. FPV-čky sa vrhajú na svoje obete z oblohy v strmhlavom lete. Letia rýchlosťou až 120 kilometrov a na únik ostáva minimum času.
Dospelí aj deti sa naučili chodiť s očami uprenými na oblohu, s nastraženými ušami a stále sa obzerajúc, kde je najbližší vhodný úkryt. Alebo prestali vychádzať na ulicu úplne. Ako nám povedal šestnásťročný Ťoma: „Stal sa zo mňa štvorstenný človek.“
O živote v Nikopole si môžete viac prečítať tu:
