Vojaci nás ubytovali v opustenom dome po obyvateľoch, ktorí utiekli pred vojnou. Dom je čiastočne zničený, okná sú zatemnené, ale máme strechu nad hlavou.

Skladáme si veci a vyrážame na „prechádzku“ k miestnemu jazeru. Pri našom aute stretáme vojaka. Volá sa Vova. Nespokojne pozerá na zadok auta trčiaci spod stromu. Vchádza do dvora a z kufra svojho auta vyťahuje maskovaciu sieť. „Zakry si to,“ vraví. „Takto si príliš ľahko rozpoznateľný pre drony“. Neodporujem a spolu s Borisom naťahujeme sieť na auto. „A kam ste sa vybrali?“ pýta sa Vova. „K jazeru,“ odpovedá Aľona. „Poďte, ukážem vám cestu,“ vyráža pred nami. Prechádzame cez susedný dvor. Za stolom sedí starší chlap v maskáčoch. Ako nás zbadá vstáva a predstavuje sa „Som Alexander. Ale volajte ma Dog“. Zoznamujeme sa a pokračujem s Vovom k jazeru. Predierame sa vysokou trávou k malinkej „pláži“. Pozeráme na zapadajúce slnko. Janka spovedá Vovu.

Prichádza Dog. „Už ste večerali?“ začína. Krčíme ramenami. „Máme vajcia, klobásu, paradajky aj uhorky. Poďte, spravím praženicu“. Chvíľu sa zdráhame, ale Dog je neodbytný.  Vyrážame za ním. Jeho dom je vo výrazne lepšom stave ako náš. Udržiavaný, čistý. V kuchyni plynový sporák. Dog vyberá vajíčka a klobásu a začína kuchtiť. „Máme sa tu celkom dobre,“ rozhovorí sa bez vyzvania. „Keby bola ešte elektrina a chladnička, bolo by to tu ako na dovolenke,“ pokračuje. S jeho slovami nie úplne korešponduje vzdialene zabubnovanie delostreleckej paľby. „To sú naši,“ ukľudňuje nás. „A na dedinu nestrieľajú?“ pýtam sa. „Ani nie. Včera jedna padla na dolný koniec, ale väčšinou je tu kľud.“

Dog má 57 rokov. Je v jednotke najstarší. Celý život pracoval v bani. Zničil si pritom chrbát, v civile je invalid. A ako baník je už aj dôchodca. Napriek tomu sa hneď po začiatku ruskej invázie prihlásil ako dobrovoľník. Keďže doma pôsobil aj ako dedinský „felčiar", na vojne ho zaradili k medikom. Medikom v prvej línii.

Pýtam sa, koľko ľudí mu asi prešlo rukami. „Veľa, naozaj veľa.  Ale detailne si pamätám len toho prvého. Potom to už išlo nejako automaticky. Raz, keď bol naozaj zlý deň, mal som skoro päťdesiat trojstoviek.“ Trojstovka je v kódovom označení zranený, 450 v poriadku, 200 mŕtvy. „A boli aj nejaké dvestovky?“ pýtam sa. Dog sa trochu zháči. „Priamo u mňa nie. Ale keď je dvestovka úplne jasná, ani ju neriešim. Mám priority. Venujem sa trojstovkám. Ja som v prvej línii. Turniket, náplasť na pneumotoroax, izraelský obväz – to sú moje nástroje. Najdôležitejší je turniket. Pri masívnom krvácaní, spôsobenom poškodením veľkej cievy v končatine, rozhodujú naozaj sekundy," hovorí. "Je to hra o život. Ja stabilizujem. Odo mňa sa transportuje dozadu na medpoint. Tam už vedia dať komplexnejšie ošetrenie a prípadne zavolať aj evakuačné vozidlo a zariadiť prevoz do nemocnice,“ dodáva kľudným hlasom, ako keby sme sa bavili o recepte na praženicu.

Cítim k tomu skromnému chlapovi obrovský rešpekt. Chcem sa mu nejako zavďačiť. Vyberám zo svojej lekárničky jeden turniket a modulárny obväz OLAES. „Ďakujem. Turniket sa hodí. Ale hento asi nepoužijem,“ bradou ukazuje na OLAES. „Prečo? Tamponádu nerobíš?“ nechápem.  „Ty zvládneš tamponádu poležiačky?“ odpovedá otázkou. „Lebo ja nie. A keby som si kľakol, dá ma dole snajper,“ vraví. „Snajper? Hádam si označený ako zdravotník,“ krútim hlavou. „Nie som. Zdravotník je pre ruského ostreľovača  prioritný cieľ. Rovnako ako ty s tou nášivkou PRESS na veste. Keď pôjdete zajtra so Srbom dopredu, radšej si ju daj dole,“ dodáva.

Pred vojnou v Ukrajine málokto vedel, čo je to turniket na zastavenie krvácania. Tento jednoduchý a efektívny nástroj už zachránil tisíce životov. Vojaci ich nosia bežne dva – jeden pre seba, druhý pre prípad, že by museli poskytovať prvú pomoc niekomu inému. Ak sa ide „na šturm“, teda do útoku, nosia sa turnikety štyri – na každej končatine nasadený jeden. V prípade potreby sa nestráca čas jeho nasadzovaním, ale sa len dotiahne. 

Turnikety na Ukrajinu nevozíme zo Slovenska. Nakupujeme  ukrajinské turnikety značky SICH priamo v Ukrajine. Sú takmer trikrát lacnejšie ako tie dostupné u nás (15 vs. 40–45 EUR). Navyše výrobca ich vždy po naplnení jednej „dávky“ sto kusov zadarmo dopraví adresátovi. Sto kusov je minimálny objem, aby sme udržali dojednanú cenu a mali bezplatnú dopravu.

Pomôžete nám zachraňovať životy obrancov Ukrajiny? Každých 15 eur je jeden ľudský život.

Ďakujeme!

Jana a Marcel

Viac príbehov z našich ciest po Ukrajine nájdete tu :

https://blog.sme.sk/rebro

https://dennikn.sk/autor/jana-cavojska/