Rodičov si nevyberáš, „pretože, keby to tak bolo, rýchlosťou blesku by som od tých mojich utekala. Dostala som ten najhorší základ, aký len dieťa môže dostať. Neľúbená, ponižovaná, bitá, nula. Aj tá bola pre moju mamu asi viac ako ja.“ Petra. Tridsaťpäť rokov. Slobodná. Náhradná mama päťročného Riška.
Aktuálne je z nej klbko obrovského strachu. Pozajtra má termín magnetickej rezonancie, pridelili jej ho urgentne… Z mamografie už vie, že v prsníku má nálezy, biopsia potvrdí, či je to zhubné. „Som pripravená na najhorší variant, budem bojovať, ale sme dvaja. Bojím sa o malého, kde skončí, keby…“
Petra je razantná, silná žena, ktorú len tak niečo nezloží, akonáhle však príde na reč téma Riško, zmäkne a s bázňou o ňom hovorí. Najkrajším dňom v jej živote bol 12. máj 2021, dokonca si presne pamätá aj čas – 9h 17min. Na desiatu mala ísť k zubárovi, chystala sa na autobus, keď zazvonil mobil. Volala jej bio matka Riška. „Nech za ňou prídem do parku, kde nocovala s Riškom a že keď chcem, nech si ho zoberiem, inak ho dá do domova. Šialené. Letela som tam.“ Bol chladný máj, polročného Riška našla v kočíku v tenkých dupačkách, „ležal len na tvrdom kočíkovom dne, nijaká mäkká podložka, všetko lepkavé, dudel čierny od špiny, hnus.“ Riško je Petrin synovec, brat si našiel pofidérnu kamarátku ľahších mravov a bolo. „On je alkoholik, neschopák, príživník. O nej radšej nič nepoviem. Mne stačil sekundový pohľad na bezbranného Riška a bolo rozhodnuté. Láska na celý život. Šok som zažila, keď som ho išla okúpať, bol samá modrina, až mi zle prišlo.“ Do dvoch dni zohnala všetko, kolísku, postieľku, oblečenie, plienky. Dva týždne sa jej brat snažil tváriť, že má syna. Papierovo ho totiž pridelili jemu. Keď ho už prestalo baviť hrať divadlo, jednoducho zmizol a Petra ho udala na polícii pre zanedbanie starostlivosti. A následne ho dostala do náhradnej osobnej starostlivosti. Adopciu jej neodporúčali, drobca by najskôr čakal dojčenský ústav. „Také neexistuje,“ povie Peťa.
Chce mu dať všetko, čo v detstve chýbalo jej. Lásku, ochranu, výchovu. U nich hral prím alkohol. Nikdy nepocítila materinský cit, naopak, mamu ako dieťa zbierala po krčmách, „tam, kde som videla sedieť nášho psa, tam vo vnútri mama slopala.“ Mala desať, v mestečku boli kolotoče, spolužiačky sa vyfintili, aj Petra si obula balerínky a pomarančové šaty. „So strachom som si išla od mamky vypýtať desať eur. Už bola zas v ráži, pozrela na mňa a s odporom povedala – „Kam ideš takto vyobliekaná? Ideš sa ponúkať chlapom? Samozrejme, že to podala slovníkom štvrtej cenovej… pamätám si to dodnes. Nikam som nešla. V štrnástich mi štekla do tváre, „skap, ty kurva“. Neznášala ma, lebo ju tehotnú okašľal týpek z Pentagonu. V živote som biologického otca nepoznala. Som najmladšia z piatich maminých detí, každý máme iného otca, alkoholička si vždy našla seberovných. Aj moji súrodenci smerujú presne tam, kam mama – v princípe sa uchlastať k smrti. Slovo zodpovednosť im nič nehovorí, starostlivosť už vôbec nie. Ale tak, každý si je strojcom svojho šťastia.“
