Sedem dní bez vojny pre deti, ktorých ockovia zahynuli pri obrane Ukrajiny

Sme šťastní a nekonečne vďační všetkým vám, ktorí ste prispeli na našu zbierku a umožnili tak ukrajinským deťom vydýchnuť si od vojny, výbuchov, sirén – a aspoň na chvíľu zabudnúť na to, že im Putinova vojna zobrala otcov.

Posledné dni sa usmievali už aj oči týchto našich detí. Aj keď boli aj ťažké chvíle. Celonočný plač chlapčeka za ockom. Tínedžerka, ktorá nám omdlela od rozrušenia a prebrala sa s tým, že videla tata. Vojna zobrala týmto deťom veľa – ale my všetci im môžeme vrátiť aspoň pár dní detstva.

Toto bol druhý tábor na Slovensku a celkovo deviaty, ktorý sme spolu s kamarátmi z OZ Berkat financovali. Príbehy, reportáže a výpovede účastníkov našich táborov si môžete pozrieť tu:

https://nezlomni.org/tag/tabor/

Na vlastné oči sme sa presvedčili, že to má zmysel. Preto už plánujeme ďalší tábor v bezpečí. Naša zbierka pokračuje. Pridáte sa opäť a podporíte ďalších 7 dní bez vojny?

Vopred ďakujeme!

NEZLOMNÍ – Jana a Marcel 

V nedeľu príde ďalší autobus plný detí z Ukrajiny, ktorým ruskí agresori zabili otcov, na Slovensko do nášho terapeutického tábora. Príde aj vďaka vám priatelia. Máme posledných 7 dní na to, aby sme na tých 7 dní detského šťastia vyzbierali finančné prostriedky.

Pozrite si, prosíme, video o našom tábore a pomôžte nám zorganizovať ďalších 7 dní šťastia pre deti, ktoré žijú vo vojne a v jej dôsledku prišli o otcov:

https://www.youtube.com/watch?v=RoN2lIn3PD8

Včera sme sa vrátili z Donbasu. Aktuálne informácie z našich ciest nájdete tu:

https://nezlomni.org/blog/

Ďakujeme za Ukrajinu! Ďakujeme za Slovensko!

Jana & Marcel

„Za posledné dni som počula rôzne životné príbehy. Boli slzy a bolesť, úsmevy a smiech, otvorené srdcia a rozhovory o tom, ako žiť ďalej… Dievčatá, ktorých muži zomreli pri obrane svojej krajiny, potrebujú podporu, pochopenie a pomoc. Niekedy je to len normálny rozhovor. Porozprávame sa a cítime, že na tomto svete nie sme sami,“ povedala nám Tetyana Marko Remenyuk, ktorá práve v tieto dni organizuje v Karpatoch na západe Ukrajiny terapeutický pobyt pre manželky ukrajinských vojakov, ktorí zomreli pri obrane svojej krajiny pred ruskými agresormi.

Je to prvý taký pobyt len pre ženy, bez detí. Chodia po horách, absolvujú arteterapiu, dokonca chytali ryby… a hlavne veľa spolu hovoria. Dávajú si dokopy svoje zrútené svety, cítia, že smrťou milovaného manžela sa život neskončil. Vidíme v tom obrovský zmysel. Pridáte sa k nám?

ĎAKUJEME

„Zostaňte takí dobrí, akí ste. Bez vás naša planéta rýchlo zomrie.“

Vďaka vám, milí darcovia, a vašim príspevkom, sa nám podarilo zabezpečiť tábor pre deti, mamy, súrodencov a prvýkrát aj otca zabitých obrancov Ukrajiny. Krásna príroda v okolí dedinky Krivorivnya na západe Ukrajiny, zábavný program, šport, arteterapie a nové priateľstvá, ale aj vzájomná podpora a porozumenie im pomohli na chvíľu zabudnúť na vojnu a stratu a načerpať sily do ďalších dní.

NEKONČÍME a na jeseň chceme priviezť na 7 dní deti opäť na Slovensko. Aby si naplno oddýchli od vojny. Na to potrebujeme opäť vašu pomoc. Podporte, prosíme, túto zbierku.

LEN KTO TO PREŽIL, POCHOPÍ,

…povedala Máša Dekhanova. „Tu v tábore cítim podporu žien, ktoré sú ako ja. Stalo sa im to isté. Rozumieme si aj bez slov.“ Máša má tridsať, šesťročnú dcérku Emiliu a štvorročného synčeka Markusa, ktorý kvôli cerebrálnej paralýze nemôže chodiť. Jej Igor je už rok oficiálne nezvestný. „Poslali ich do protútoku na nejakom šialenom mieste. Hovorila som s ním. Posledné, čo mi povedal, bolo: zavolám neskôr. A čakám už rok… Mala som potom veľmi zlý sen a už som vedela, že sa niečo stalo. Volala som veliteľom jeho brigády a povedali mi, že osemdesiat chlapcov je nezvestných.“

Čo povedať deťom? „Všetko chápu. Vedia, že otec je nezvestný. Ale stále čakajú, že sa vráti domov, je to ten najlepší tato na svete, hovorieval, že dcérka je jeho srdiečko a synček jeho duša. Je to najlepší muž, akého som si mohla želať. No nie je šanca, že by bol nažive.“

ČAS NELIEČI

Tatiana a Andrij Kravčukovci prišli o syna.

Mal by 25 rokov. Anton. Rozhodol sa pre vojenskú školu, otec je vojak. „Mama, začala vojna, odchádzame, nevieme kam,“ stihol sa 24. februára 2022 nad ránom ešte ozvať domov. Bojoval dvesto dní. Občas sa mu podarilo zavolať domov. Mame, lebo Andrij bol tiež na fronte. „Máš čo na seba? Máš tam čo jesť?“ pýtala sa ho s tým, že mu čokoľvek pošle. „Mami, tam, kde sme, sa nič poslať nedá,“ mávol rukou.

Na dvojstý deň vojny Antona zabili. Tatiana neplače vždy, keď o ňom hovorí. Ale ruky sa jej trasú stále. „Ako sa držia tvoji chlapci?,“ zvykli sa pýtať Tatiany zákazníci v kaderníctve, kde pracuje. „Prvé dni som nemohla odpovedať. Odišla som dozadu a tiekli mi slzy, kým kolegyne vysvetlili, že jedného z nich už nemám.“

Dospelej dcére Kati to rodičia dokázali povedať. No je tu ešte Saša. Má deväť rokov. Keď Antona pochovávali, hral sa u susedov. Psychologička odporučila, aby s tou správou počkali do jeho desiatych narodenín. Kým trochu dozreje. Je to správne? Nesprávne? Práca s traumou je ďalšou z úloh, ktoré majú Ukrajinci pred sebou. Asi niet rodiny, ktorú by vojna bolestne nezasiahla.

„Hovorí sa, že čas lieči. Pre mňa je to však stále horšie,“ rozpráva Tatiana. Andrej dodáva, že často má pocit, akoby tu Anton stále bol. Zobudí sa a až po chvíli mu dojde, že syn je mŕtvy. „Na ulici vidím jeho kamarátov, ako sa prechádzajú s priateľkami, čoskoro budú mať možno rodinu. A môj syn je mŕtvy. Nikdy to neprežije,“ pokračuje Tatiana. Pomáha práve toto: odísť z domu, kde jej Antona pripomína každá jeho fotka, každé miesto, ktoré mal rád, jeho obľúbená šálka a všetky spomienky. „Keď sa to stalo, priatelia sa báli prísť na návštevu. Všeobecne nevieme, ako sa rozprávať s ľuďmi, ktorí prežili smrť blízkeho. No pre mňa bola najhoršia práve tá samota. Nemyslela som na nič iné, iba na syna.“ Hoci tu v tábore vyplače veľa sĺz, cíti, že práve to je cesta, ktorá jej pomôže ísť ďalej. Hlavne keď Andrejovi skončí dovolenka – prvá od začiatku vojny – a vráti sa na front. A ona bude opäť prežívať každý okamih v strachu o jeho život.

ZABUDOL SI, ŽE HRDINOVIA NEUMIERAJÚ

Halinu Dovbenko smrť jej Ivana priviedla k Bohu. "Pochopila som aj, že negatívne pocity, hnev, agresia nikam nevedú. Možno len láska, ktorú dokážeme my Ukrajinci po tom všetkom zlom cítiť, roztopí ruskú nenávisť.“

Ivan mal päťdesiat, keď ho mobilizovali. A žiadne bojové skúsenosti. Po troch týždňoch výcviku išiel na front. Raz zavolal, že ide na rotáciu, že bojové úlohy budú trvať približne sedem dní. Sedem dní sa jej nebude môcť ozvať. No potom ho pustia domov na dovolenku. "O dva dni mi zavolal Váňov kamarát. Poprosil o prepáčenie. A povedal, že môj muž sa už nevráti… Moja mama sa zaňho veľmi modlila, aby sa mu nič nestalo. Potom si vyčítala, že sa nemodlila dosť.“

Halina vedela, že musí byť silná kvôli dcéram Darinke a Viktórii. „V rodine sme mali vždy vrelé, vrúcne vzťahy. Po tom, čo sa mi stalo, chcem všetkým povedať: otvárajte svoje srdcia vzájomnej láske. Nikdy neviete, kedy môžete blízkeho človeka stratiť. Nestojí za to sa hádať. Kým je koho objímať a ľúbiť, ľúbte sa.“

Jedenásťročná Viktória začala písať básne. Prvú pre otca. Nazvala ju Môj hrdina. „Chce sa mi kričať: Veď hrdinovia neumierajú. Ale ty si zabudol na tieto slová.“

https://www.youtube.com/watch?v=kb0Ipoqnvho