Vždy ma fascinovali témy, o ktorých sa nahlas nehovorí.
Už od detstva som inklinovala k otázkam, ktoré idú hlbšie – no často som počúvala, že je to „moc“ alebo že sa to nehodí. Dlho som svoju citlivosť potláčala a vnímala ju ako slabosť, prekážku v každodennom živote, niečo, s čím sa radšej nechváliť.
Lenže po tridsiatke začali prichádzať skúsenosti, ktoré ma prinútili toto odpojenie prehodnotiť.
Spontánny potrat, mimomaternicové tehotenstvo, sekundárna neplodnosť, IVF a ďalšie výzvy na ceste k materstvu.
Paradoxne to, čo som sa mala naučiť skrývať, ma zachránilo. Vysoká citlivosť mi umožnila pozrieť sa hlboko pod povrch neplodnosti a klásť si otázky, ktoré menili všetko:
- „Prečo chcem vlastne dieťa?"
- „Kto bez dieťatka som?"
- „Kým pre svoje budúce dieťatko chcem byť?"
Otvárali sa témy, na ktoré sa nedá vopred pripraviť:
- vnímanie vlastnej hodnoty a celistvosti ako ženy aj bez detí,
- púšťanie sna o priamočiarej ceste k materstvu,
- hľadanie cesty k dieťatku, ktorá rezonuje hlavne so mnou (prirodzene/adopciou/pomocou medicíny), aj keď má okolie iný názor,
- pochybnosti, kedy sa snažím zo „zotrvačnosti“, či tlaku spoločnosti a kedy to už nie je moje,
- či otváranie sa vlastnému happyendu, aj keď možno s prázdnym náručím. Bez pocitu zlyhania.
Všetky tieto premeny, výzvy, aj pozbierané dary zo dna neplodnosti som počas svojej cesty dokumentovala na papier. Písanie mi umožnilo hlbokú sebareflexiu a vytvorenie bezpečného priestoru na uznanie všetkého, čo vyvieralo na povrch.
Smútok, hnev, žiarlivosť, pochybnosti, pocity hanby, viny, zlyhania, strachy a bolesti z rôznych strát – od tých fyzických, po stratu priateľov, či samej seba a svojej identity.
