„Čujku máte?“ pýta sa sociálna pracovníčka Kaťa namiesto pozdravu. Keď prikývneme, vydýchne si a očividne sa jej uľaví. Ideme roznášať humanitárnu pomoc do ukrajinskej dediny Pokrovske, ležiacej pri vypustenej Kachovskej priehrade. Kaťa nás bude sprevádzať. Má zoznam rodín, ktoré máme navštíviť.
„Teraz tu ruské drony lietajú stále. Hľadajú ciele na uliciach. Ľudí, autá… Ak nič neulovia, narazia dronom do náhodného domu. A je im jedno, či je v ňom bezvládna babuška alebo mama s kojencom,“ hovorí potichu.
Usadí sa na sedadle spolujazdca a naviguje nás po dedine s očami prilepenými na obrazovku protidronového skenera – Čujky.
Prichádzame na prvú adresu, keď začne Čujka pípať. Strhneme sa, ale Kaťa nás upokojuje. „Dron lieta pri brehu asi dva kilometre od nás. Toto je ulica, kde býva baba Ľuba,“ ukazuje nám obrazovku. Vidíme na nej presne to, čo vidí nepriateľský pilot. Dron krúži nad domami ako dravec, ale na ulici je pusto.
Keď miestni počujú bzučanie dronu, vedia, že musia zostať doma. Lebo na ulici čaká smrť.
Po chvíli sa ozve vzdialený výbuch. „Padol na dom vedľa baby Ľuby. Ten je našťastie prázdny,“ povie Kaťa vecne. To bol dnes prvý. Bude ich ešte niekoľko.
Do rodín chodíme len my. Kaťa ostáva v naštartovanom aute a sleduje situáciu. V jednej ruke Čujka, v druhej mobil. Miestny koordinátor ju informuje o dronoch mimo dosahu nášho skenera.
Keď sa večer lúčime, berieme si Čujku späť. Kaťa stojí pri aute a vidno, že sa s ňou ťažko lúči. „Hodila by sa aj mne,“ povie potichu.
Zajtra pôjde znovu. Do tých istých ulíc. Bez prístroja, ktorý by ju varoval pred nebezpečenstvom.
