Stretnutie navrhla v jej obľúbenej kaviarni v jednom nákupnom centre. Kamarátka jej požičala auto, tak si spraví výlet. „Pôjdem do spoločnosti,“ zasmeje sa v telefóne, keď si dohadujeme rande. „Mňa spoznáš hneď, neboj, roztrasená a krivá chôdza, budem neprehliadnuteľná,“ s humorom povie.
Sedím na káve ako prvá, obchoďák má dva vchody, som presvedčená, že ona príde tým bližším. Veď problémy s chôdzou. Očami hypnotizujem bližšie vráta, keď odzadu cítim, že niekto sa pristavil. Stojí tam ona. Išla pešo dlhšou trasou, aj keď to trvalo o hodnú chvíľu viac a sadla si unavená. „Nebudem si zľahčovať cestu, z toho mi svaly nenarastú,“ vysvetlí a odloží trojbodovú paličku o stoličku. Katka. Neskutočná žena. So šmrncom, ktorý jej brutálne dodáva aj krátky športový strih vlasov. Dlhšie vlasy museli ísť preč. „Čo si myslíš, ako by som sa česala, urobila si cop? S týmito rukami?,“ zamáva nimi pred tvárou. Prsty sú ohnuté, vystrieť nie a nie, úchop slabý, neistý. Napriek vyčerpaniu z Katky sála energia, odhodlanie. Žena s paličkou doslova osvietila kaviareň. Po pár minútach, vlastne hneď, je jasné, že Katka je bojovníčka, s ktorou by ale nikto nemenil. Život sa jej obrátil naruby. Ale že totálne. Prakticky zo dňa na deň.
Katka má 44 a v auguste boli dva roky, keď to všetko začalo. Mala podozrenie na vyskočené platničky. Do nemocnice prišla po svojich. Kým však došlo na úvodné vyšetrenie, rapídne sa jej zhoršila artikulácia, cítila ako jej meravie jazyk. Pridala sa obojstranná paréza nervus facialis – to je ten nerv, vďaka ktorému máme mimiku tváre. Vyzeralo to na meningitídu. Katku hospitalizovali. Na druhý deň došlo k prudkému zhoršeniu pri pití tekutín a prijímaní potravy, jazyk sa plazil doľava, nerozprávala už vôbec – nešlo to. Mala absolútne obojstranné ochrnutie mimického svalstva. Objavil sa ďalší nález – vypadnutie reflexov na dolných končatinách. Lekári už začínali skloňovať GBS – autoimunitné ochorenie Guillain-Barrého syndróm. Akútne sa vybavovalo MR hlavy, objednali sa urgent imunoglobulíny a hneď ich Katke podali. Nasledovali ďalšie vyšetrenia, vrátane EMG – elektromyografie . Liečba imunoglobulínmi však nezaberala. V čase ich podania bola už komplet ochrnutá, horné aj dolné končatiny. „Trištvrtina tela bola out, bola som už len ležiaca. Bez možnosti povedať čo i len hlásku, slabo som dýchala. Doslova na pokraji smrti. Ničomu som nechápala, nemohúco som ležala. Koniec koncov, nič iné som ani robiť nedokázala. Ostal mi len sluch a zrak, takže bezradnosť lekárov som videla a počula…“ spomína a opatrne si berie do oboch rúk pohár s limonádou. Každý pohyb má nacvičený a je naň hrdá. Pretože prognózy boli katastrofálne. Guillain-Barrého syndróm sa potvrdil.
GBS je zriedkavá neurologická porucha, pri ktorej imunitný systém napáda periférny nervový systém, nervové vlákna nachádzajúce sa mimo mozgu a miechy. Závažnosťou sa môže pohybovať od veľmi mierneho , s krátkou slabosťou v končatinách, až po ťažkú paralýzu, vďaka ktorej pacient nie je schopný samostatne dýchať. Odhaduje sa, že GBS každý rok postihne celosvetovo jednu osobu zo sto tisíc. Katka je jednou z nich…
„Nemá asi zmysel podrobne opisovať celé dva roky. V princípe platí, že zo zdravej ženy je po dvoch rokoch tento môj stav považovaný vlastne za zázrak. Od kolien nadol si necítim nohy a napriek tomu bojujem a chodím. Invalidný vozík by bol praktickejší, všade by som bola rýchlejšie, nespotila by som sa, ale odmietam ho. Idem všelijako, často sa ľudia na mňa dívajú ako na prízrak, ale kašlem na nich. Ja chcem, musím a verím, že pôjdem ďalej. Aj môj neurológ krúti hlavou, nechápe, že k nemu prídem po svojich. Z fyziologického hľadiska je totiž nemožné, aby človek, ktorý si necíti nohy chodil.“
