Lebo to bolo treba...
…odpovedá Walid El Hage, po mame Slovák, po otcovi Libanončan, na otázku, prečo v Libanone rozbehol záchrannú zdravotnú službu pre približne stotisíc ľudí.
Domov sa chodí len osprchovať a prezliecť. Ináč prakticky žije na základni záchranárov. Voľno má v piatok a v nedeľu. Z toho v piatok po šiestej večer. Tridsaťštyriročný záchranár vyštudoval strednú elektrotechnickú školu na Starej Turej, odkiaľ pochádza jeho mama. Potom sa vrátil do Aanoutu v Libanone, dediny, kde sa narodil jeho otec. Robil elektrotechnika, otvoril si malý obchod s elektronikou. V roku 2014 bol svedkom vážnej nehody na štvorkolke. Chalan dostal šmyk a spadol na železné tyče, ktoré mu trikrát prebodli brucho a rozbili panvu. No hoci je to do najbližšej nemocnice iba sedem kilometrov, sanitka potrebovala minimálne štyridsať minút, aby sa k pacientovi dostala. Walid a ostatní okoloidúci muža naložili do auta a odviezli do nemocnice.
V Libanone totiž veci fungujú inak. Niekde má záchrannú zdravotnú službu Červený kríž, inde zasahujú iba dobrovoľníci, a nie všetci majú skutočné sanitky s potrebnou výbavou alebo dvadsaťštyrihodinovú pohotovosť. Walid si uvedomil, aká potrebná je v jeho regióne záchranná zdravotná služba. Prihlásil sa do Červeného kríža, prešiel kurzami a robil tam dobrovoľného výjazdového záchranára. Za svoje peniaze si nakúpil záchranárske vybavenie, aby mohol pomáhať: golier na fixovanie chrbtice, dlahy, kyslík. Ako minisanitka slúžilo jeho auto.
Potom založil organizáciu Development for Life and Peace. Na jej prvú sanitku sa vyzbierali ľudia v dedine. Dali dokopy 45 000 dolárov. Walid mohol kúpiť auto a dať ho prerobiť. Doteraz funguje a pomáha chorým a zraneným z Aanutu a pätnástich ďalších obcí.
