Lebo to bolo treba...
…odpovedá Walid El Hage, po mame Slovák, po otcovi Libanončan, na otázku, prečo v Libanone rozbehol záchrannú zdravotnú službu pre približne stotisíc ľudí.
Domov sa chodí len osprchovať a prezliecť. Ináč prakticky žije na základni záchranárov. Voľno má v piatok a v nedeľu. Z toho v piatok po šiestej večer. Tridsaťštyriročný záchranár vyštudoval strednú elektrotechnickú školu na Starej Turej, odkiaľ pochádza jeho mama. Potom sa vrátil do Aanoutu v Libanone, dediny, kde sa narodil jeho otec. Robil elektrotechnika, otvoril si malý obchod s elektronikou. V roku 2014 bol svedkom vážnej nehody na štvorkolke. Chalan dostal šmyk a spadol na železné tyče, ktoré mu trikrát prebodli brucho a rozbili panvu. No hoci je to do najbližšej nemocnice iba sedem kilometrov, sanitka potrebovala minimálne štyridsať minút, aby sa k pacientovi dostala. Walid a ostatní okoloidúci muža naložili do auta a odviezli do nemocnice.
V Libanone totiž veci fungujú inak. Niekde má záchrannú zdravotnú službu Červený kríž, inde zasahujú iba dobrovoľníci, a nie všetci majú skutočné sanitky s potrebnou výbavou alebo dvadsaťštyrihodinovú pohotovosť. Walid si uvedomil, aká potrebná je v jeho regióne záchranná zdravotná služba. Prihlásil sa do Červeného kríža, prešiel kurzami a robil tam dobrovoľného výjazdového záchranára. Za svoje peniaze si nakúpil záchranárske vybavenie, aby mohol pomáhať: golier na fixovanie chrbtice, dlahy, kyslík. Ako minisanitka slúžilo jeho auto.
Potom založil organizáciu Development for Life and Peace. Na jej prvú sanitku sa vyzbierali ľudia v dedine. Dali dokopy 45 000 dolárov. Walid mohol kúpiť auto a dať ho prerobiť. Doteraz funguje a pomáha chorým a zraneným z Aanutu a pätnástich ďalších obcí.
Komu pomôžeme?
Vo Walidovom tíme je dvadsaťštyri záchranárov, väčšinou študenti alebo absolventi. Všetci pracujú ako dobrovoľníci. Okrem sanitky majú aj malú ambulanciu, kde robia preväzy, EKG a iné základné ošetrenia. Spolupracujúci lekári sem chodia zašívať rany. Tiež dobrovoľne a zadarmo, lebo chcú pomôcť. Libanon je v ekonomickej kríze, systém zdravotného poistenia ako u nás tam neexistuje. Za každý štich musí pacient v nemocnici zaplatiť desať dolárov. Priemerná mzda je 250 dolárov. Reálne by si z nej človek mohol teda dovoliť dvadsaťpäť štichov.
Aj výjazdy záchranárov sú bezplatné. Kto je na tom finančne lepšie, zaplatí, a z tých peňazí sa potom financuje chod záchrannej služby. Pacienti, ktorí prídu do ambulancie, môžu dobrovoľne prispieť do pokladničky. „Na konci mesiaca ju otvoríme, spočítame, koľko sa vyzbieralo a dokúpime potrebný materiál,“ hovorí Walid. Od ministerstva zdravotníctva žiada každý mesiac príspevok na lieky. Nepotrebné lieky mu nosia aj ľudia. Záchranári ich potom dávajú tým, ktorí si ich nemôžu dovoliť – lebo aj za lieky sa platí.
Rovnaké je to v nemocniciach. Kto nemá dobré súkromné poistenie, musí za ošetrenie či operáciu zaplatiť. „Keď dovezieme pacienta, ktorý na to nemá, ľudia zorganizujú zbierku na liečbu, rozpráva Walid. Peniaze posielajú aj Libanončania žijúci v zahraničí. Samotní záchranári zbierajú oblečenie a plienky a rozdávajú ich tým, ktorí to potrebujú. Vážna ekonomická a politická kríza a prebiehajúci vojnový konflikt Hizballáhu s Izraelom posilnila medzi Libanončanmi spolupatričnosť. O situácii, v akej sa Libanon nachádza, si môžete prečítať v mojej reportáži tu:
Na čo konkrétne budú peniaze z tejto kampane použité?
Situácia v Libanone sa zhoršuje. Zvyšuje sa inflácia, na juhu krajiny prebiehajú bojové operácie. Trpia hlavne obyčajní ľudia. Walid chce rozširovať a zlepšovať svoju záchranársku stanicu. Okrem Libanonu pomáhali napríklad aj v Sýrii po vlaňajšom zemetrasení. Chce rozbehnúť malú kliniku a trénovať nových záchranárov. Ale hlavne zachraňovať životy ľudí. Na to potrebuje ďalšiu sanitku. Z druhej ruky, má v pláne prerábku modelu NISSAN NV 350. Dokopy to bude stáť 49 500 dolárov. Momentálne má vyzbieraných 12 000 dolárov.
Pomôžeme mu, aby mohol pomáhať?
