Už odmalička mám k hudbe veľmi blízko, pretože som s ňou vyrastala.
Moje meno je Victoriya. K hudbe mám veľmi blízko pretože u nás doma vyhrávala niekedy aj celé dni. Veľmi som ľúbila pozerať rôzne hudobné stanice v televízii, či už boli zahraničné alebo slovenské.
Ako dieťa som si vždy predstavovala to, že mám koncert a spievam stovkám ľuďom pesničky.
Veľmi ma to bavilo a snívala som o tom, že raz sa aj zo mňa stane tiež naozajstná speváčka presne taká ako aj v televízii, čo som pozerala.
K spevu ma viedla moja babička, pretože ona tiež spievala na rôznych vystúpeniach tie klasické ľudové pesničky.
Pár ma ich aj naučila a potom sme si doma spoločne vyspevovali.
Vtedy som mohla mať tak 4 roky, čiže už dosť v mladom veku som začala so spievaním.
Keď nás náhle opustila, ja som v sebe zacítila úplne prázdno.
Od tej doby som začala ešte viac počúvať hudbu a spievať, pretože som mala pocit, že vtedy tam so mnou je aj ona. Hudba mi dávala a aj dáva pocit naplnenia.
Vždy keď som mala zlý deň, alebo náladu pod psa ma sprevádzala stále.
Stačilo si len zapnúť hudbu a mohla som ujsť z toho zlého sveta do sveta hudby , pohody a radosti.
Nie nadarmo sa hovorí, že hudba lieči, že hudba je liek.
Hudba nás aj spája.
Ako som dospievala tak ten pocit stať sa speváčkou bol čoraz silnejší.
Veľmi som po tom túžila, tak som sa prihlásila na krúžok spevu, ktorý sme mali na základnej škole.
Ten kto bol šikovný sa mohol zúčastniť aj na rôznych talentových súťažiach.
Ja som sa umiestnila s popovou hudbou jeden rok na treťom mieste a na druhý rok už na druhom mieste.
Bola som veľmi šťastná, pretože som robila to, čo ma naozaj bavilo a napĺňalo.
Bol to krásny pocit stáť na pódiu a spievať ľudom, ktorí tam boli a tlieskali.
Vtedy som pochopila to, že ja som sa narodila pre to pódium a pre obecenstvo.
Po skončení strednej školy som sa prihlásila do jednej kapely, ktorá akurát zháňala speváčku.
Bola to svadobná kapela s ktorou sme hrávali na svadbách a rôznych akciách.
Tam som sa naučila veľa čardášov spievať aj pesničky na zábavu, ale k popu som mala stále veľmi blízko a chcela som sa tomu venovať viac.
Po rokoch zúčastňovania sa na svadobných zábavách a rôznych akciách som si povedala, že musím skončiť s tým, pretože to nebolo presne to po čom som túžila.
V mojom srdci ostal ten pop a to, že som sa chcela posunúť niekam ďalej.
Tak som sa prihlásila do jedného projektu, kde akurát hľadali jednu speváčku.
Spravili sme pár ľudových pesničiek do tanečného štýlu a troška do popu. V podstate sme robili folk-pop kde sme dali nové ošatenie starším pesničkám.
Tam som účinkovala pod umeleckým menom EnerGi spolu s jedným heligonkárom. Máme pár pesničiek aj na YouTube.
Ľudom sa to strašne zapáčilo a zo začiatku sme mali veľa sledovanosti. Potom sa skupina rozpadla a ja som pokračovala ďalej ako sólová speváčka pod menom VICTORIYA.
Spravili sme pár autorských pesničiek, ale mám aj niečo prebraté.
Samozrejme pokračujem ďalej v robení vlastných autorských pesničiek v podobe folk-popu, predsa len tie ma charakterizujú najlepšie, to som ja.
A prečo to vlastne všetko chcem robiť?
Pretože hudba a spievanie ma napĺňajú rada rozveselím ľudí mojimi pesničkami, a je vidieť na nich, že sa im to páči. Milujem ten pocit, keď stojím na pódiu, a môžem prezentovať svoje pesničky a pocity, ktoré dávam do tých pesničiek. Milujem ľudom robiť radosť s pesničkami, a je to naozaj krásny pocit, keď mi píšu alebo rozprávajú , ako im moja hudba pomáha a dodáva energiu keď ju nemajú a potrebujú ju. Predsa aj mne hudba veľa pomáha a aj pomohla sa dostať cez ťažké chvíľky. Pre mňa je hudba darom, liekom, radosťou a verím, že nie len pre mňa, ale aj pre mnohých ďalších ľudí.
