Ako malý som miloval dlhé prechádzky v lese, naháňačky na ihrisku a v škôlke som si obľúbil svoju pani učiteľku Kristínku. Aj keď som nerozprával, môj šibalský pohľad vždy prezradil, čo si myslím. Vystískaval som Sofinku, dával jej pusinky a smiali sme sa, keď ma šteklila po brušku. Miška na mňa vždy kričala lebo som jej hrýzol knihy ceruzky a čarbal pracovne zošity.Potom prišli kiahne.A s nimi aj zmena, ktorú si nikto z nás nedokázal predstaviť. Po chorobe mi zoslabli nožičky, prestal som chodiť a prišiel som aj o zrak. Lekári zistili, že mám genetické ochorenie X-viazanú adrenoleukodystrofiu, ktoré poškodzuje mozog a nervový systém.
Dnes je môj život iný:
- už nechodím, iba ležím,
- nevidím,
- papám cez hadičku do bruška,
- dýcham s pomocou tracheostómie.
Ale stále som to ja. Ten chlapček, ktorý miluje svoju rodinu a svojimi dotykmi hovorí: „Ľúbim vás.“ Moje sestry Miška a Sofinka sa so všetkým veľmi ťažko vyrovnávajú. Spomínajú, ako som ich objímal po príchode zo škôlky, a túžia ma mať doma, nie v nemocnici.
A tam aj patrím. Domov. K svojej rodine.