Život pri frontovej línii
Vojaci nás ubytovali v opustenom dome po obyvateľoch, ktorí utiekli pred vojnou. Dom je čiastočne zničený, okná sú zatemnené, ale máme strechu nad hlavou.
Skladáme si veci a vyrážame na „prechádzku“ k miestnemu jazeru. Pri našom aute stretáme vojaka. Volá sa Vova. Nespokojne pozerá na zadok auta trčiaci spod stromu. Vchádza do dvora a z kufra svojho auta vyťahuje maskovaciu sieť. „Zakry si to,“ vraví. „Takto si príliš ľahko rozpoznateľný pre drony“. Neodporujem a spolu s Borisom naťahujeme sieť na auto. „A kam ste sa vybrali?“ pýta sa Vova. „K jazeru,“ odpovedá Aľona. „Poďte, ukážem vám cestu,“ vyráža pred nami. Prechádzame cez susedný dvor. Za stolom sedí starší chlap v maskáčoch. Ako nás zbadá vstáva a predstavuje sa „Som Alexander. Ale volajte ma Dog“. Zoznamujeme sa a pokračujem s Vovom k jazeru. Predierame sa vysokou trávou k malinkej „pláži“. Pozeráme na zapadajúce slnko. Janka spovedá Vovu.
Prichádza Dog. „Už ste večerali?“ začína. Krčíme ramenami. „Máme vajcia, klobásu, paradajky aj uhorky. Poďte, spravím praženicu“. Chvíľu sa zdráhame, ale Dog je neodbytný. Vyrážame za ním. Jeho dom je vo výrazne lepšom stave ako náš. Udržiavaný, čistý. V kuchyni plynový sporák. Dog vyberá vajíčka a klobásu a začína kuchtiť. „Máme sa tu celkom dobre,“ rozhovorí sa bez vyzvania. „Keby bola ešte elektrina a chladnička, bolo by to tu ako na dovolenke,“ pokračuje. S jeho slovami nie úplne korešponduje vzdialene zabubnovanie delostreleckej paľby. „To sú naši,“ ukľudňuje nás. „A na dedinu nestrieľajú?“ pýtam sa. „Ani nie. Včera jedna padla na dolný koniec, ale väčšinou je tu kľud.“
