Pomohli ste Michalovi žiť naplno

Ten moment má najradšej. Sadne na elektrický vozík a sám uháňa mestom. Vychutnáva si plnými dúškami voľnosť, slobodu, život. Baví ho sledovať a vnímať mestský ruch, obyčajnú každodennosť. Veselú, aj namosúrenú, uponáhľanú aj pokojnú. Je pozorovateľom. Sólovým. „Na vychádzky chodím sám, vtedy pre mňa začína skutočný život,“ skonštatuje Michal. Aj keď do kaviarne si nesadne. „Na kávu? No, objednať si ju môžem, ale potom tú šálku môžem akurát tak hypnotizovať. Nenapijem sa sám.“

Má Kristove roky a predstavy o fungovaní na tomto svete mal iné. Respektíve, nič špeciálne vysnívané nemal, ale „takúto realitu by som nenamaľoval ani v najhoršom sne. Toto totiž nepraješ ani najväčšiemu nepriateľovi.“

Vráťme sa o osem rokov späť. Mišo mal krásnych 25 a s kamarátom si doprial prvú „dospelácku“ dovolenku pri mori. Našetrili si na autobusový zájazd do Grécka. „Celý čas tam bolo skvele,“ ticho povie. Lenže v sekunde sa všetko zvrtlo. Bol 1. júl 2017, deň odchodu, autobus pripravený, no Miško si povedal, že rozlúčka s morom predsa musí byť. Nik sa k nemu nepridal. Sám zašiel k mólu, že len skočí a urobí pár posledných temp. Vodu zbožňoval, jeho mama vždy hovorila, že vo vode sa oňho nemusí báť. Veď trénoval plávanie, aj plutvové, vo vode bol borec. Lenže… Onen posledný skok z móla sa Michalovi stal osudným. Neodhadol výšku vody, nerozmýšľal nad ňou… Narazil na plytčinu a … „toto je výsledok. Musím ale povedať, že po tých rokoch je to dnes už vlastne super stav,“ povie Michal, ktorý je prakticky celý paralyzovaný.

Urgent operácia a keď precitol, bol v šoku. Nehybné nohy aj ruky. Pochopil, že je zle. Rozdrvený štvrtý, piaty aj šiesty stavec. Miecha takmer úplne prerušená. Ako Mišo hovorí „od polky bicepsu, teda od predlaktia na rukách som nevládny, nehybný, necítim tam nič. Na rukách, ani na nohách. Katastrofa.“ Na Slovensko sa vrátil približne po mesiaci. Všetko bolo čerstvé, mladý chalan postupne naberal presvedčenie, že raz predsa len bude fajn. „Naozaj som chvíľu sám sebe vsugerovával, že vyzdraviem, zrastie sa to, naberiem svaly, dám sa proste dokopy a hotovo. Bol som dokonca v tom, že budem chodiť. Že potrebujem len čas a trpezlivosť. Ale to je asi klasická pacientská pozitívnosť. Postupne som z toho vyrástol. Musel som. Šance mi nedával nik. Vedeli prečo…“

Zatiaľ čo prvý rok človek dúfa, nádeja sa, prosí o zázrak, druhý rok je zväčša potvrdením fatálnosti. S ktorou sa treba zmieriť, prijať ju, nech je to akokoľvek ťažké. A nastaviť si život v iných rozmeroch. „Fú, jasne, že som riešil všetko. Jasne, že boli slzy, plačú aj chlapi a plakal som aj ja. Len nemôžeš stále, lebo tie slzy ti musí aj niekto utrieť,“ pokúsi sa o čierny humor sympatický Mišo. Vzápätí zvážnie, pretože priznáva, že hľadať zmysel života v dvadsať päťke, keď si odrazu väzňom vo vlastnom tele – „to ma zložilo. Akonáhle prišlo k uvedomeniu si reality, ponoril som sa čierneho sveta. Sú to šialené stavy, prepadávajú ťa myšlienky na samovraždu, lenže nemáš to ako dokonať. Veď som len nemohúco ležal na posteli, jediné, čo mi ostalo funkčné bola hlava. Preto som začal reálne uvažovať o Švajčiarsku. Eutanázia. Prišlo mi to ako jediné zmysluplné riešenie. Vieš, ostal som prakticky sám, kamaráti žili naplno, ja som skončil na posteli a sledoval ako sa deň vymieňa za noc. Dokolečka, dokola… Áno, mám milujúcu mamu, brata, ale aj im mám kaziť život?“

Zmierený: Michal. Chce žiť tak naplno ako sa len dá.

„Výlet“ do Švajčiarska napokon nebol a dnes je za to Miško rád. Z úplného ležiaka sa vypracoval na vozičkára, ktorý istý čas na štyroch kolesách obsedí. A to je obrovský posun. Doma je už piaty rok v banskobystrickom dome sociálnych služieb Senium. V rámci jeho stavu a možností je to to najlepšie riešenie.

„Mám sám izbu, po stenách zavesené fotky, je tam telka, chladnička, chodia za mnou návštevy, najmä mamina. Kamaráti? Nuž, to sa ti vytriedi raz-dva. Ale ostali tí naozajstní. Možno štyria-piati. Naučil som sa fungovať sám so sebou, akceptovať svoj stav, neprepadať depresii a úzkosti. Aj keď úplne to nejde. Stále sú dni, kedy som dole, smutný, bezradný, mĺkvy. Musí to len prejsť, nič iné mi neostáva. Na druhej strany sa dá povedať, že pokroky som dosiahol. Pomaličky, milimeter po milimetri zlepšujem na sebe, čo sa zlepšiť dá. Som stopercentne odkázaný na pomoc druhých, na asistenciu pri všetkom, ale pomocou špeciálnej ortézy na ruky si viem už sám umyť zuby, dokonca sa aj oholiť. Len mi všetko musia pripraviť a nastaviť na ortézu. Ale dávam to,“ usmeje sa. Plus vie obsluhovať počítač, kde hráva hry – najmä fantasy a strategické. „Kreujem si tam schopnosti postavičiek a tak. Je to taký efektívny zabijak času, ale fajn.“ Vie obsluhovať aj mobil, dokonca zvládne vyťukať aj smsky. „To sú naozaj veľké veci. Pamätám si, ako som v začiatkoch nedokázal vôbec nič, ruky mi vlastne len zavadzali. Netúžil som vtedy po ničom inom len aby som aspoň čiastočne rozpohyboval ruky. Nech s nimi dokážem zapnúť ovládač na telke, trafiť si lyžičkou do úst, nech si môžem krátiť chvíle samoty telefonovaním. A aha – dnes je to všetko realita, zvládam to!“

Mišo je vyučený kuchár, špecializoval sa na pizzu. Bavilo ho to, vystriedal viacero gastro prevádzok, robil v Žiline, v Piešťanoch, aj v Brezne. Hľadal sa. Preto aj pracovné zmluvy boli iba dočasné.

Vážny úraz s doživotnými následkami zmení všetko. Je mu ľúto za plnohodnotným životom, ktorý kedysi mal. Chýbajú mu práce okolo domu – rúbanie dreva, nahadzovanie uhlia – činnosti, ktoré už nikdy robiť nebude. A ten zoznam je dlhý. Chýbajú mu aj obyčajné banality, ktoré si zdravý človek neuvedomuje. Poškriabať sa na tele, zakryť si ústa, keď zívaš, alebo ísť do chladničky, vybrať si fľašku piva, otvoriť si ju, naliať si ho do pohára a napiť sa, utrieť si penu z úst… Na druhej strane svoju realitu berie ako výzvu, predovšetkým v správaní a chápaní ľudí. Ako pubertiak bol trochu dosť „divoký“, dnes by mnohé urobil inak. Je však vďačný za svoju mamu, ktorá mu je vždy nablízku, chodí za ním, vždy si majú čo povedať.

Fakt, že ostal v zariadení Michal nedramatizuje. Na akýkoľvek úkon s jeho telom treba dvoch ľudí, všetko je tak ako má byť. Raz do roka absolvuje spolu s mamou intenzívne rehabilitácie, ktoré si môže dopriať len vďaka darovaným dvom percentám. Tvrdí, že v piešťanskom Adeli mu báječne ponaťahujú celé telo, Michal sa na konci cíti doslova ako znovuzrodený. Problém peniaze ho kvári od začiatku. Jeho invalidný dôchodok je žalostný. Nemal odpracované roky, takže mesačne mu pridelili sumu okolo 300 eur. Z toho nevyžije ani zdravý človek. Len mesačné náklady na bývanie v zariadení stoja do 800 eur. Takže zvyšok dopláca mama a Miška to škrie. „Rád by som ju od toho odbremenil, ale žiadna práca sa mi nerysuje. Som bez šance.“

Plány? Po chvíli ticha sa odvážne rozhovorí a otvorí. Zo všetkého najviac túži po samostatnom živote. Je realista, vie, že na nohy sa nikdy nepostaví a že s rukami tiež už zázraky neurobí. Ale aj hendikepovaný život vie byť šťastný, keď… „Máš pri sebe spriaznenú dušu. Áno, ešte stále som nezavrhol ani svoj sen o usporiadanom rodinnom živote. Preložené do konkrétnej predstavy – „mať svoj bezbariérový byt  a zázemie so svojou rodinu.“ Michal sa pri tejto téme doslova rozžiari. V inotajoch načneme tému nápadníčok, ktoré tento sympaťák musí určite mať. Michal nezapiera, ale nechce konkretizovať. Šarmantne a s úsmevom sa zhodneme na formulke, že „motýle v bruchu sú“. A to je fajn. Veľmi fajn.

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

Možno sa nájde niekto, koho príbeh Michala osloví. Aj váš príspevok sa použije ako na úhradu poplatkov v zariadení, prípadne na rehabilitácie, ktoré mu pomáhajú! V mene Michala ďakujeme!