Pomôžme Janke aj naďalej žiť naplno

Volám sa Janka Prekopová a táto výzva vznikla z mojej túžby ukázať, že ľudia s telesným postihnutím nepotrebujú ľútosť, ale príležitosť. Nehľadám súcit ani sentiment. Mojím cieľom je prelomiť bariéry.

Verím, že práve tí, ktorí majú najmenej, často dávajú najviac – nie preto, aby boli obdivovaní, ale preto, že poznajú hodnotu pomoci, keď sami nič nemajú. Dnes som to ja, kto prosí o pomoc.

Každý z nás v sebe nesie akúsi Pandorinu skrinku – bolesti, straty, choroby… Ale zároveň aj roh šťastia, nádeje a radosti. Otázkou je, ktorý z týchto dvoch hlasov v nás zvíťazí.

Narodila som sa 12. júla 1968 ako zdravé, veselé dievčatko. O rok neskôr sa narodil môj brat a boli sme úplne obyčajná rodina. Až do roku 1979, keď som podstúpila lumbálnu punkciu, ktorá spustila moje zdravotné ťažkosti. Začali sa mi sťahovať šľachy na rukách a nohách, stratila som stabilitu tela a lekári mi diagnostikovali ochorenie Charcot-Marie-Tooth.

Mama sa vzdala práce, aby ma mohla každý deň vodiť do školy – už vtedy pochopila, čo znamená integrácia. Musela som sa nanovo naučiť obliekať, písať, používať príbor – aj s obmedzenou hybnosťou rúk.

V roku 1988 som nastúpila na Gymnázium na Mokrohájskej v Bratislave. Bolo to jedno z najkrajších období môjho života – uvedomila som si, že napriek svojmu handicapu som človek ako každý iný, s právami aj povinnosťami. Po maturite som sa dvakrát pokúsila dostať na vysokú školu, no neúspešne. Keďže som nenašla vhodné zamestnanie, vybavila som si invalidný dôchodok.

Začala som vyšívať, čítať a písať. Najprv len pre seba, neskôr pre médiá – moje texty vyšli v Trenčianskych novinách, Slovenke, Živote, Povexe, Fiškále a inde. Písala som poviedky, fejtóny, glosy a príbehy zo života.

Smútok, láska a nový začiatok

V roku 1996 mi náhle zomrela mama. Ostala som doma len s otcom a bratom a premýšľala som, čo so mnou bude. V tom období pri mne stáli úžasní ľudia, ktorí mi nedovolili padnúť. Vďaka nim som mohla ísť ďalej.

Pán Boh mi vzal mamu, ale v roku 2000 mi do života poslal Petra – zdravého muža, ktorý ma prijal so všetkým, čo ku mne patrí. Naša láska bola vzájomná a 30. augusta 2008 som sa stala jeho manželkou. On je dnes mojimi rukami a nohami – za mnohými mojimi úspechmi stojí práve on.

Napriek postihnutiu mám srdce plné lásky a v manželstve sme si rovní. Verím, že nie je dôležité, aby sa k sebe ľudia „hodili“ – dôležité je, aby spolu boli šťastní.

Ako vyzerá môj život dnes?

Som na invalidnom dôchodku, ale nežijem pasívne. Som:

• žienka domáca, ktorá varí a pečie,

• externá spolupracovníčka poisťovne Kooperativa,

• priateľka a opora, ktorá vypočuje, poradí a pomôže,

• sociálna poradkyňa – pomáham iným zdravotne znevýhodneným ľuďom, vypisujem žiadosti, odvolania,

• aktívna členka komunity – cez Facebook pomáham riešiť konkrétne životné situácie,

• a v neposlednom rade milovníčka kultúry a cestovania.

Vaša podpora mi pomôže zlepšiť kvalitu každodenného života. Konkrétne:

• na kúpu špeciálneho podsedáku na invalidný vozík, ktorý zmierni tlak a bolesti,

• na rehabilitačnú liečbu, ktorú si musím hradiť sama – štát pokrýva len minimum nákladov.

Som si vedomá, že moje zdravotné obmedzenia ovplyvnili nielen môj život, ale aj život mojej rodiny. Napriek tomu verím, že všetko má svoj zmysel. Chcem ďalej žiť naplno a byť užitočná aj pre druhých.

Ak sa rozhodnete podporiť moju cestu, budem vám nesmierne vďačná.