Koniarka Jarka.
Od malička ma lákali kone. Už len ich prítomnosť ma z nejakého dôvodu robila spokojnou. Čo ma však trápilo, bolo množstvo prekážok na mojej ceste za bezstarostným cvalom na konskom chrbte. Nemala som vlastného koňa a v mojom okolí bola vtedy iba jedna jediná stajňa s koňmi. Za výpomoc som sa mohla sem tam povoziť na nejakom z nich. Samozrejme pomáhačov bolo veľa a koní málo. Kone boli rôzne pozbierané s množstvom zlozvykov. Väčšina z nich nemala s ľuďmi príliš dobré skúsenosti.
Moja túžba bola však väčšia a neodradil ma ani kôň, ktorý uskakoval, prudko zatáčal a tryskoval bez jazdca domov. Na toho sa nikto nechcel posadiť dobrovoľne. Iba ja som bola spokojná, pretože som vedela, že sa budem môcť na ňom chvíľu povoziť. Naozaj chvíľu, lebo ma takmer zakaždým zhodil. Väčšinou som ani nevedela ako a už vôbec nie prečo. Postupom času som zistila, že ho omylom šteklím pätami, že mu nechtiac ťahám zubadlo keď vysadávam. Že keď chcem zahnúť do strany, nakloním telo a šup, už uskakuje a ja som na zemi. Toto všetko som zistila bohužial dosť empirickým spôsobom.
A tiež som pochopila, že tohto koňa jednoducho nikto nenaučil, že keď potiahneš za zubadlo, chceš aby zastavil. On jednoducho utekal. A rokmi sa to v ňom len utužovalo. Nikdy mi nechcel ublížiť, ak som spadla pod neho, vždy tak zdvihol nohy, aby na mňa neskočil. Jednoducho to boli len samé nedorozumenia. Trvalo dlho, kým som na to prišla. Rady typu silnejšie ťahaj, ostrejšie zubadlo alebo daj si westernové sedlo príliš nezaberali. Bol to tvrdý kôň. Začala som radšej počúvať jeho. Toho koňa. A konečne, stal sa zázrak.
Pochopila som, že často bol nevybehaný, chcel jednoducho cválať, na to bol stvorený a ja som mu v tom zo strachu bránila. Pochopila som, že uskakuje, pretože nevie niesť moju váhu keď sa v sedle nakláňam na strany. A tiež som pochopila, že vzájomná komunikácia má byť vzájomná. Niekoľko rokov sme spolu bojovali a nevyhrali sme ani jeden. Jedného dňa som sa rozhodla nebojovať, nechať ho nech si robí čo chce a ja som sa len viezla s ním. V ten deň sme vyhrali obaja.
Verím, že mnoho ľudí jazdí na svojich koňoch a neprináša im to spokojnosť. Ovládajú obrovské zviera, ktoré poslušne vykonáva všetky úlohy ale necítia tú radosť a slobodu. Nie je to ono. Táto kniha by mohla slúžiť ako návod na to, ako zistiť kam zmizla tá detská radosť z vozenia sa na konskom chrbte.
Prečo?
Rozhodla som sa napísať knihu, ktorá bude robiť tento svet krajším miestom. Ak sa čo i len jeden človek zamyslí nad tým, ako môže zmeniť svoj pohľad na život, potom tá námaha stála za to. Táto kniha sa snaží vysvetliť, ako vníma svoje okolie a svoj život kôň. Ako sa môže rozhodovať. Prečo je niekedy neposlušný a čo ho robí šťastným.
Pretože spokojný kôň šíri svoju spokojnosť a dokáže urobiť svojho jazdca šťastným človekom. Kone nás nútia cítiť. Prežívať svoje pocity a neskrývať ich. Všetky potlačené emócie sa v ich prítomnosti derú na povrch. Majú taký zvláštny dar. Často je touto emóciou hnev alebo strach, ktorý v sebe skrývame. Zrazu sa to všetko dostane von. Ste v ich prítomnosti a ako by niečo z Vás spadlo. Všetky starosti a problémy kdesi miznú.
Ak náhodou nie ste v prítomnosti s nimi, vždy niečo vymyslia, aby upútali pozornosť a vrátili Vás do reality. Vediete koňa za vodítko a premýšľate čo budete variť, a ľaľa, už ho nevediete, už sa pasie. Alebo sa zľakne vtáčika a mate čo robiť, aby Vám neodcválal. Kone sú majstri v umení žitia v prítomnosti a radi Vás to naučia.
Kone vždy symbolizovali slobodu.
Mnohí túžime jazdiť na koni a zdieľať tento pocit spolu so svojim štvornohým partnerom. Iní zas len túžia po tom, aby ich toto obrovské zviera slepo poslúchalo. Dáva im to pocit moci a koňovi pocit bezmocnosti. Je na čase sa zamyslieť nad tým, ako zmeniť toto nastavenie. Ako sa dopracovať k radosti zo spoločne stráveného času.
Dosahovať vyšší výkon, udržiavať koňa atletického a zdravého aby niesol svojho jazdca bez väčších problémov alebo následkov. To je skutočné jazdecké umenie. To je to, k čomu by mal smerovať výcvik koní a hlavne jazdcov. K ohľaduplnosti. Možno ak sa ľudia naučia byť ohľaduplní k svojmu koňovi, začnú byť ohľaduplnejší aj k sebe navzájom.
