Tak som ich radšej písala.
Roky som zbierala útržky myšlienok, ktoré prišli medzi jedným dychom a plačom. Básne, ktoré nevznikli pre krásu, ale ako forma prežitia.
Písala som o bolesti, o stratách, o pocite, že som nikomu nechýbala. O tichu, ktoré sa rozlieva izbou po hádke, o svetle v chodbách nemocnice, o sne, ktorý mi nedovolí zabudnúť.
Táto zbierka vznikala potichu. V noci. V medzičasoch.
A teraz ju konečne chcem vydať – ako prvú knihu o veciach, o ktorých sa nehovorí, ale žijú v nás všetkých.
Sú veci , ktoré nechceme povedať a dať na javo. Ale napokon ak ich čítame , stotožňujem sa s nimi .. veríme v lepšie dni, veríme , že dni budú lepšie a roky budú plynúť krajšie .❤️
