U nás to bolo takto: keď sme sa ilustrátorky Jany Kiselovej-Sitekovej spýtali, aký je jej „ilustrátorský sen“, povedala: „Raz som na Vianoce dostala túto knižku o Snehulienke,“ a vytiahla útly zväzok s farebnou obálkou. „A potom som ju veľakrát čítala. Sama, aj s dcérou. Poznala som ju naspamäť.“
Dokonca nám to celé aj napísala. Takto:
My sme jej chceli tento sen splniť.
A tak sme jej nechali „voľnú ruku“. Dohodli sme sa, že nebudeme tlačiť na termíny, že Rozprávku o Snehulienke vydáme, až keď príde jej čas. Niekoľko rokov vznikalo majstrovské dielo – ilustrácie, spletené zo spomienok, vytvorené bravúrnou technikou, gvašom na škrobenom plátne. Akoby do neho vtkané.
Popamäti (pretože báseň Petra Uličného vznikla netypicky – až na konci celého procesu) pani Janka maľovala celostránky, aj polstránky.
Vznikla knižka. O smútku, sile priateľstva, o dobrých aj zlých ľuďoch. A o nádeji.
Teraz ju už stačí iba vydať. Niekto si možno povie, že takto – bez kompromisov, dlho a pracne – robiť knižky je trochu bláznivé. Je. Ale my si myslíme, že je to aj dôležité.
Veď čítať si spolu – veľkí aj malí – je také… blízke. Pritúlime sa k sebe, pozeráme sa na tie stránky s písmenkami a obrázkami, stíchneme a počúvame sa. Nezáleží na tom, kde práve sme: či na lavičke v parku a okolo nás pobehujú deti aj psi, či doma na gauči, alebo na tráve pod stromom.
Funguje to. Tá chvíľa ostáva niekde v našej hlave a zmení sa na spomienku.
Hovoríme potom o nej ešte veľa rokov: „Pamätáš sa, ako nám mamina každý večer čítala a niektoré riadky spievala?“ Alebo: „Počuj, spomenula som si včera na to, ako nám tatino pomenil konce rozprávok a úplne nás pobláznil tými motaninami?“
Keď podporíte náš projekt, získate knižku s príbehom. A ešte niečo: nevydáme jej veľa kusov – len 300. Súčasťou každej jednej z nich bude vložený plagát, pohľadnica a (dobre čítajte) Jana Kiselová-Siteková vám ju podpíše.
