Ďakujem

Vskutku ďakujem všetkým, ktorí budú mať chuť podporiť môj sen – vydať vlastnú knihu.

A bude to pecka! 

Otázky smerujte, prosím, na môj e-mail: nataliazuzana3@gmail.com 

Ak sa mi podarí naplniť tento môj veľký cieľ, budem takto spokojne spať. :) 
     

Úryvok

23. 06. 2022 – deň 4. – Stebnícka ko**tina a vyčerpanie

Trochu som podriemkala ešte, ale veľmi skoro som zistila, že to nemá žiadnu regeneračnú hodnotu a tak som vstala. Legitímne som okolo pol piatej vstala, začala som súkať veci do ruksaku, na čo sa zobudil jedine Bushman. Kukal chvíľu na mňa, že čo sa sťahovanie národov tu prebieha, tak som mu povedala, že ja už dlhšie neviem spať ani ležať a tak sa idem pripraviť na cestu a mohli by sme vyraziť skôr. Nebola som ani zďaleka vyspatá, ale včera mi Bushman povedal, že zajtra, teda dnes, nás čaká hneď ráno za Zborovom masaker – Stebnícka Magura. Podľa prevýšenia na mape to vyzeralo aj hrozivo aj nehrozivo, nemala som ešte celkom v oku tie výškové metre verzus počet kilometrov, počas ktorých treba metre nastúpať. Parťákovi som verila, lebo viem, že Bushi nepovie len tak o hocičom, že je to masaker. Šepotom mu vyjadrujem svoj názor, že aj keď je síce ešte skoro ráno a ani slnko nevyliezlo, ale čím skôr dáme strašiaka dnešného dňa, tým lepšie a môžeme si keď tak ešte hore podriemať, nakoľko zrejme budeme mať dobrý čas. Súhlasí, vstáva, balí. Po tom, ako spratal spacie potreby do garsónky sa Bushman niekde stratil, reku asi ide pozrieť, ako je vonku, pofotiť dačo a tak…

Ja som si pokojne pobalila saky-paky, napojila som sa, nazula prstové ponožky (to trvá dobrých päť minút, kým nájdem každému prstu jeho domček) a len tak som v sede rozjímala a snažila sa motivovať ku kroku. Ten malý škriatok sa vrátil vysmiaty, vyrehotaný jak lečo a ja ledva držím viečka v pozore. V tichosti mu nadávam za ten jeho entuziazmus, vstávam, ideme.

Nikoho sme neprebrali z ich tvrdého spánku, bratia Česi sa trochu pootáčali, mladý konečne prestal chrápať a odchádzame. S Adrijanom sme si stihli včera vymeniť čísla a ja tajne dúfam, že sa s ním ešte stretneme, lebo je to v pohode týpek (nehovoriac o tom, že vyzerá ako Vin Diesel).

Vyšli sme z hradu a slniečko nás pohladilo svojimi krátkymi rúčkami. Kus od hradu mi Bushman odhalil tajomstvo jeho neutíchajúceho úsmevu.

„Na tom hrade prebiehajú stále nejaké výkopové práce, nechal som tým robošom pod kameňom malé prekvapenie.“

No mňa skoro vyondialo. Ten malý samaritán tam nakládol hnedý poklad a zakryl ho kameňom. Takto vznikajú legendy. Poklad Zborovského hradu. Mohla som sa smiechom udusiť. Asi si to dám patentovať a začnem písať miestne povesti. Malá rada teda znie: ak raz pôjdete esenpéčku, za žiadnych okolností nedvíhajte kamene po ceste! Mohlo by vás niečo prekvapiť. Túto rozkošnú historku sme po ceste rozprávali kadekomu a vždy ich to pobavilo. Ja to furt tvrdím, že chlapa najviac dokážu rozveseliť sračky, prdy, hovná a podobne. Keby ste však mali nejakého človeka v okolí, ktorého nemáte radi a daná osoba sa venuje geocachingu, povedzte mu, že Bushman nechal na týchto súradniciach kešku: 49.363143, 21.297722. Šírte toto posolstvo ďalej, bratia a sestry. Amen. (Keby medzi vami bol reálne nejaký dobrodruh, tie súradnice sú pravdivé. Už len hľadať…)

Úryvok 2

Sme tam. Stojíme pod úpätím stojky – takmer kolmého kopca a ja neviem, či vo mne prevláda odhodlanie a sebazaprenie alebo rezignácia. Pevnejšie si uťahujem mokrú šatku okolo čela, zatiaľ ma veľmi príjemne chladí. Po včerajšku som si uvedomila, že tú šiltovku, ktorú so sebou ťahám celý čas nemám na parádu, ale na hlavu! Aby mi zas nebolo tak nahovno, ako včera. Budem ju používať vždy, keď mi bude na lebeňu pražiť slnko. Je však ráno a viem, že čoskoro pôjdeme lesom a hlavne do kopčiska, preto som si zatiaľ šiltovku vymenila za mokrú šatku. Parádny vylepšovák! Odporúčam.

Bushman si vyhradzuje právo na poslednú cigu pred stupákom, reku nech sa stihnem poriadne pokochať tým, čo ma čaká. Čím kratšia je Bushiho cigareta, tým viac som vyhecovaná sama sebou a keď ju zahasí, rozhodným krokom sa vyberiem do toho masakrálneho kopčiska, keď tu na mňa Bushman volá:
„Héééj, to som ťa len strašil, my ideme hen, tuto povedľa…“

Zmrd malý. Zabijem ho! Otáčam sa späť a keď pozriem, kam ukazuje jeho ruka, hovorím si, či si zo mňa robí prču. Veď ukazuje na rovnako strmý kopec ako bol ten, ktorým som sa chcela vybrať.
„Toto má byť akože lepšie ako to druhé?“ dvíham jedno obočie, spýtavý pohľad obraciam naňho a čakám na odpoveď.
„No, minimálne je to lepšie o to, že je tam vyšliapaný chodníček.“

Wtf?! Ja žiadny nevidím, len úbohú ryhu stredom žľabu zasypanú lístím a tak si poviem, že on si dnes zo mňa fakt robí prču a kašlem naňho a jeho vtípky. Asi mal v tých cestovinách niečo zelené a syr to nebol.

Úryvok 3

30. 06. 2022 – deň 10. – Kríza a WOW moment. Naozaj sme slávni!

Ráno vstať s tým, že pod vami spí Maťo a vedľa vás, len v inom hamaku, spí Bushman a vašou jedinou prácou na ten deň je vstať, ísť a užívať dňa je… Úžasný pocit. Bushman keď počuje, že sa hmýrim, vystrčí hlavu von aj s tou jeho cigaretľou a mrká po mne. To je znak toho, že už čakal, kedy konečne vstanem. Toto už mám očekované, tieto jeho grimasy.
Martin celú noc chrápal a podľa mňa sa nevyspal ani sám pri sebe, tak teraz ešte doťahuje. Mám v hamaku nabíjačku, tak ju pomaly spúšťam na jeho hlavu a snažím sa ho štekliť káblom. Otvorí pol oka, kukne na mňa, povie mi „nesééér“ a drieme ďalej. Ja sa zadúšam smiechom a hovorím mu, nech vstáva a hýbe sa, ak aj dnes od nás chce výkon, ako sme podali včera. Očividne chce, pretože sa naozaj preberá a vstáva na rovné nohy.
Dobre, uplietla som si týmto na seba bič a musím očividne vstávať aj ja. Nehubujem – urobím to. Dnes ráno po pohľade do selfie kamery sa cítim extra fresh a extra žiarivá. Mám peknú nabobtnanú pleť a nejakým zázrakom aj objemné vlasy. Akoby som to ani nebola ja na esenpéčke. To je znak toho, že v hamaku sa mi spí úplne kráľovsky a doružova. Kvitujem sama sebe kúpu tejto prenosnej postele.

Balíme sa, ja si robím fotky, Trojzubec si ošetruje desivo vyzerajúce pľuzgiere a Bushman asi zas niekde kladie poklad, lebo ho niet. Každý si rýchlo vybavil svoje potreby a vyrážame. Div ma zrádnik neuchytil, keď sme asi po 400 metroch naďabili na krásnu, čistú, výdatnú a PITNÚ vodu. Mňa vystrie! Na mape prisahám Bohu včera tento zdroj nebol! (Po dôkladnom prezretí mapy hlásim, že bol.)

No nič, ešte sme ani poriadne nevyrazili a už sa skladáme, ideme si oprať veci zo včera, ktoré sme si doteraz nemali kde. Okrem opratia vecí meníme odstátu teplú vodu za túto, sviežu, logáme ju plnými dúškami. Ja sa ešte striekam repelentom, pretože malé zmrdky otravujú hneď zrána a môžeme ísť!
Neďaleko je chata Erika, kde by sme si dali raňajky. Po príchode na miesto zisťujeme, že je tam ľudoprázdno, všetko zavreté a tak ja raňajkujem slaninové TUCky a Maťo si robí na variči kašu a kávu. Objavili sme elektrickú zásuvku a tak si ju na chvíľku požičiame. Nevezmeme veľa elektriny, veď sa ani nezdržíme. Prešli sme ledva kilometer a pol, musíme trieliť. Každý zje čo uzná za vhodné, prisahala by som, že Bushman odniekiaľ vytiahol energeťák, balíme a ideme ďalej.
V tom počujeme prichádzajúce auto a tak ešte počkáme, pretože potrebujem pečiatku z tohto miesta. Vykšeftím si ju a ideme.

Asi o pol kilometra sme išli popri nááádherných výhľadoch po prašnej štrkovej cestičke a viem len, že sme si v tichosti užívali túto krásnu rovinku, keď mi vzkrsol v hlave nápad, že sa jednoznačne musíme odfotiť. Našla som pníček, kde som naštelovala mobil, zapla samospúšť a už sme sa všetci traja objímali a škerili do foťáku.
Chalani, nezabudnem na vás. Už sme zvečnení takto všetci svorne.

Pri Trojzubcovi vôbec neoddychujeme! Ženieme sa vpred ako rakety! Pauzujeme až po piatich kilometroch na ďalšom, medzi esenpéčkarmi notoricky známom, mieste zvanom Trohánka. Netuším, prečo sa to tam tak volá, možno preto, lebo na jednej lúčke sú asi tri veľmi priestranné altánky, ktoré tvoria tri steny. Nie sú teda uzavreté ako domček, ale majú tri steny a strechu. Parádne závetrie maximálne vhodné na spánok. Ohnisko, poličky, čo viac si priať?! Vykotím sa na drevené podlažie, vyzujem sa a oddychujem s vyloženými nohami. Kolegovia sa vyzúvajú tiež. Užívame si pauzu, ktorá však tiež raz musí skončiť a my musíme šlapať. Čaká nás dosť výživný strmák na vrchol zvaný Kloptaň. Tesne po vykročení z Trohánky sme mali dobrú náladu, spievali sme si Iné Kafe či Kabátov, najmä ja a Trojzubec. Bushman mal dosť práce so zakrývaním uší. Prechádzali sme okolo studánky, kde sme doplnili sviežu vodu a začalo to. Začalo peklo. Blížilo sa poludnie a nám na hlavu pripekalo tak, ako v rúre vyhriatej na 220°C. Išli sme mimo lesa a tak nám pekne Oskar preváral mozgy. Dychlapajúci sme sa zrazu zastavili v strede výstupu a zviezli sme sa na zem, do tieňa jediného stromu v okolí, ktorý bol dostatočne veľký, aby nám na chvíľu poskytol útočisko. Sedeli sme tak, ako nás batohy stiahli k zemi, len sme tak predýchavali a utierali si spotené všetko. V tom zrazu „ŽUCH, BUM!“ a poriadne zadunenie.
Pozreli sme sa na seba a všetci traja sme vedeli, koľká bije. Macino sa spustil zo stromu, aby si nás dal na obed. Joj, či sme si len pekne vyhodili ruksaky na plecia a pobrali sme sa s pánom Bohom!