Vtedy jedna bežná kontrola u všeobecného lekára odhalila chorobu krvičky našej, len 2-mesačnej Viktorky.
Potom to nabralo veľmi rýchly spád.
Cesta na oddelenie hematológie do DFNKE, kde nám potvrdili ALL – akútnu lymfoblastovu leukémiu. Prevoz do Bratislavy na NÚDCH na oddelenie Hematológie a Onkológie.
V prvý deň, keď nám vyše 8 lekárov vysvetľovalo, aká je to choroba a aké sú možnosti liečby, moja manželka, inak tak silná osoba akú si je len ťažko predstaviť a tá najlepšia mama, sa rozplakala. Nie kvôli diagnóze, ale preto že nám ostala naša malá Viktorka na izbe sama. Bez nej. Od tej chvíle sa od nej nepohla azda ani na krok. Boli to dlhé dni, ktoré splynuli v týždne meniace sa na mesiace.
Dni plné strachu, neistoty, nekonečného čakania na ťažké medicínske zákroky a ešte nekonečnejšieho čakania na ich výsledky. Lepšie dni striedali tie horšie, a práve tie akoby ručičky hodín brzdili a celú túto agóniu iba násobili. Vyše 40 anestéz, 6 centrálnych vstupov (operácii), zápal pľúc, pľúcna laváž, CT, USG, MR a RTG vyšetrenia, virové a bakteriálne ochorenia s vysokými teplotami a zápalmi a mnoho ďalších komplikácií. A počas toho všetkého bola manželka stále pri nej. A ja, ako otec som vedel, že je v bezpečí. Sám som na toto obdobie zmenil spôsob života a snažil som sa byť čo najviac pri nich, poskytovať im veci, ktoré nemocnica a liečebný protokol nedokážu poskytnúť – oporu.
Lenže kým rodič bojuje o život svojho dieťaťa, životné povinnosti nemiznú. Náklady na dva životy, jeden v nemocnici a jeden ďaleko od nej, účty, hypotéka, každodenné výdavky a k tomu všetkému extrémna starostlivosť o dieťa. Špeciálne oblečenie a drogéria, dochádzanie a cestovanie z rodného mesta do Bratislavy, pretože doma nás čakali ďalšie dve deti, ktorým mama veľmi chýbala.
Zlom nastal na jeseň 2025, kedy nás konečne pustili domov.
Ukončenie liečby to síce nebolo, ale bola to zmena na udržiavaciu fázu. Úspešne sme ju zvládali doteraz. Bežné rodičovské radosti ako je zobudiť sa pri svojej dcére alebo ísť spolu do ZOO, či kočíkovanie bez stojanu s infúziami, som zažil až po viac ako roku jej života. Byť doma spolu všetci ako rodina, je pre nás to najvzácnejšie.
Začiatkom júla sme boli hospitalizovaní kvôli vysokým teplotám a zvýšenému CRP.
Z krvi bolo vidieť, že imunita klesla úplne na nulu a nasledovali vyšetrenia kostnej drene a likvoru. Dnes, keď nám pani prednostka povedala “nemáme dobré správy”, tak to bolo už len potvrdenie toho, čo manželka už pár dní tušila.
RELAPS.
Návrat tejto zákernej choroby. Nie je ľahké spracovať takúto informáciu ak ste pacient a nie je to jednoduché ani pre rodiča. Keď sa život mení na nekonečné množstvo strachu v rôznej podobe. Ak túto správu ale dostanete opakovane, potom to je už skúška vašich limitov. Skúška koľko trápenia udržíte uniesť na svojich ramenách. A to je nič v porovnaní, čo prežíva vaše vysnívané dieťa. To čo na tomto oddelení prežívajú všetky hospitalizované deti a ich rodiny tu alebo doma.
Viete, že na výber nemáte a navzdory vlastnej úzkosti, žiaľu a beznádeje vyčaríte každý deň úsmev pre to svoje zlatíčko.
