Každý deň bojujem o svoju budúcnosť a dôstojnosť… Sebastián (45) Pracoval som dlhé roky v Poľsku v bani. Keď rozhodol som sa, že s ťažkou prácou skončím a presťahujem sa na Slovensko.Veľmi som chcel zmeniť prácu a presťahovať sa do Popradu. Aj sa mi to napokon podarilo. Našiel som si prácu v Tatravagónke. Práve tam ma začali veľmi bolieť kríže. Lekári mi však dávali tabletky od bolesti, čo vôbec nezaberalo. Keď už boli bolesti neúnosné, išiel som na vyšetrenie,“. Verdikt lekárov bol krutý. prišla krutá rana osudu. Diagnostikovali nevyliečiteľný myelóm. Zhubný nádor, ktorý našli na chrbtici, pripravil ma o všetko.Akoby strašného trápenia nebolo dosť, odišla partnerka a zostal som s svojou milovanou dcérkou úplne sám. Malá školáčka Júlia (9) sa každý deň pozerá na svojho chorého otca a verí, že tu bude s ňou ešte veľmi dlho. Okrem boja o zdravie každý deň zápasia aj o holé prežitie – nášim jediným zdrojom príjmu je totiž invalidný dôchodok, pomoc z nadácie a náhradné výživné, ktoré ledva pokryjú výdavky na bývanie, lieky a stravu.Život mi vzal takmer všetko. Zdravie, silu, partnerku.„Moja dcérka bola so mnou na každom kroku tejto nekonečnej cesty bolesti. Spolu sme absolvovali chemoterapie v Košiciach, spolu sme zvládli transplantáciu kmeňových buniek,Bez auta a s okliešteným rozpočtom totiž chorý, beriem svoju dcérku každé ráno do školy, kam šliapu peši 40 minút. Taxík je totiž luxusom. Odtiaľ odchádzal na vlak do Košíc na chemoterapie.Každé popoludnie som ju vyzdvihoval, aj keď mi bolo zle po liečbe. Trávil som s ňou každú možnú chvíľu, aby cítila, že som tu pre ňu, hoci sa mi svet pomaly rozpadával pod nohami.Chcel by som dať oveľa viac, no nemôžem.
Julia„Naučila sa byť statočná. Videla môj strach, ale nikdy som jej neukázal slzy. Snažil som sa byť silný, lebo vedela, že mama nepríde. Som jej mama aj otec, jej opora, jej svet. A ona je ten môj.Nádor sa rozšíril na ľavú stranu tváre, zasiahla ma ďalšia diagnóza – zhubný nádor očnice. Ten zasiahol aj ľavú stranu tváre. Musel som absolvovať ďalšiu operáciu a ďalšie chemoterapie,“ . Kvôli rozsiahlemu zápalu musel som absolvovať aj finančne náročné zubné ošetrenie.Za to musím zaplatiť takmer 7-tisíc eur. „Zo svojho invalidného dôchodku nemám šancu.Nie je jednoduché priznať si, že som slabý, že nedokážem sám zabezpečiť to, čo potrebujem na prežitie. Ale keď máte dieťa, naučíte sa prosiť. Nie pre seba, ale pre ňu. Moja dcéra je všetkým, čo mám. V jej očiach hľadám silu, ktorú som už dávno stratil. Ona je moje svetlo v temnote, môj dôvod každý deň vstať a pokúsiť sa znova. Bojujem za to, aby vedela, že aj keď sa nám život otočí chrbtom, nikdy sa nesmieme vzdať. Aj keď s posledným dychom, ale budem za ňu bojovať do konca.
