24. 3. 2026 13:30
Milí moji prispievatelia, známi aj neznámi,
len veľmi ťažko sa hľadajú slová, ktorými by som Vám dokázal vyjadriť svoju vďačnosť. Z celého srdca Vám ďakujem za všetko, čo ste pre mňa urobili. Vďaka Vám dnes môžem písať tieto riadky.
Vaša nezištná pomoc, spolupatričnosť a ľudskosť mi doslova zachránili život. Liečba, ktorú ste mi umožnili absolvovať, prišla v hodine dvanástej – v čase, keď sa choroba vymkla spod kontroly a ja som strácal nádej. Do Prahy som v polovici januára prichádzal vyčerpaný, slabý, s obavami, ale aj s poslednou nádejou, ktorú ste mi dali práve Vy.
Samotná liečba bola nesmierne náročná. Zďaleka to nebola „prechádzka ružovou záhradou“, ako ma vopred upozorňovali primárka oddelenia hematológie FNsP J.A.Reimana v Prešove MUDr. Ľubica Lukáčová a primár oddelenia bunkovej terapie ÚHKT v Prahe MUDr. Robert Pytlík, PhD. Dvadsať dní som strávil na oddelení intenzívnej starostlivosti. Boli to chvíle neistoty, fyzického a psychického vyčerpania. No aj v tých najťažších momentoch som vedel, že na to nie som sám, že stojíte pri mne. A potom sa začalo niečo meniť… Postupne, pomaly, krok za krokom, sa môj stav začal zlepšovať. Posledné kontrolné vyšetrenia priniesli dobré správy, v ktoré som len opatrne dúfal – choroba ustupuje. Dnes mám viac síl, viac energie a najmä – znovu mám nádej. Nádej na život, na návrat k práci, na obyčajné dni, ktoré som kedysi považoval za samozrejmé.
To všetko vďaka Vám.
V čase, keď zlyhala štátna inštitúcia, keď jej rozhodnutia prichádzali bez pochopenia a empatie, ste to boli Vy, ktorí ste mi podali ruku. Vaša dobrota, Vaša ochota pomôcť, Vaša viera v môj príbeh mi dali silu bojovať ďalej. Dnes viem, že osud človeka netvoria rozhodnutia úradov, ale ľudia. Ľudia, ktorí dokážu cítiť, pomôcť a stáť pri druhom aj vtedy, keď je to najťažšie.
Štátna Všeobecná zdravotná poisťovňa ma však predtým de facto odpísala a vystavila mi rozsudok smrti, keď neverila v úspešnosť tejto liečby. Vnímam to ako dôkaz odbornej nekompetentnosti jej posudkových lekárov a nepriznania vlastného zlyhania. Keď zlyhá štátna inštitúcia, jedinou nádejou na záchranu života zostávajú ľudia, ich empatia a nezištnosť. Spolu s právnikmi pokračujeme v snahe, aby môj prípad bol posledný, ktorý je takto „manažovaný“ VšZP. Takýto prístup je nemorálny a neprípustný – z odborného aj ľudského hľadiska. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou opätovne rozhodol o vrátení môjho prípadu poisťovni, a to z dôvodu zistených viacerých pochybení v jej postupe. Zároveň jej uložil povinnosť prehodnotiť zamietavé rozhodnutie.
Na záver mi dovoľte povedať to najdôležitejšie:
Ďakujem Vám. Za život. Za nádej. Za to, že môžem ísť ďalej.
Z celého srdca Vám prajem zdravie, pokoj, lásku a všetko dobro, ktoré ste mi Vy sami nadelili, nech sa Vám vráti mnohonásobne späť.
S hlbokou úctou a nekonečnou vďačnosťou
Oleksandr Kishko