Tatiana a jej tábory
Táto kampaň je ukončená. Aktuálna kampaň pre siroty na Ukrajine je tu :
https://www.donio.sk/sirotam-na-ukrajine
Tatiana Marko Remenyuk organizuje tábory pre matky s deťmi, ktorých otcov zabili ruskí vojaci vo vojne alebo sú v ruskom zajatí. Rovnaký osud postihol aj ju. Táňa je z Luhanskej oblasti. V roku 2014 opustili s manželom a ročným synčekom domov. Manžel narukoval ako dobrovoľník. Zahynul o pár týždňov. Táňa poslala syna k starému otcovi a sama zostala na fronte ako dobrovoľníčka. Po čase sa zoznámila s „Markízom“. Zamilovali sa do seba a nedávno sa vzali. Markíz je tiež vojak. Prieskumník.
Keď bolo jasné, že Mariupoľ obrancovia už neudržia, letecky tam dopravili Markízovu jednotku. Jej úlohou bolo mesto brániť čo najdlhšie a viazať tak ruské sily. Odolávali presile dvadsiatich dvoch tisíc agresorov. Markíz padol do zajatia. Vypočúvali ho a mučili. Tatiane neskôr povedal, že ho mlátili aj dvadsaťštyri hodín v kuse, potom ho polomŕtveho hodili do cely a len čo sa ako-tak pozviechal, zobrali ho a bitka pokračovala.
Táňa mu posielala správy na „hluchý“ telegramový účet. Písala mu, ako sa má, čo robí a že naňho čaká. Netušila, či žije a či si ich niekedy prečíta. Po ôsmich mesiacoch Markíza s ďalšími spolubojovníkmi vymenili za zajatých nepriateľov. Vrátil sa domov, ale nie nadlho. Len čo sa zotavil, odišiel späť na front. Na líniu nula. Na svoje miesto.
Medzitým aj Táňa našla svoje miesto. Pomáha ženám a deťom s rovnakým osudom. Okrem iného pre ne organizuje týždňové tábory na Zakarpatí. Môžu v nich načerpať nové sily, zabudnúť na svoju ťaživú situáciu a absolvovať arteterapie, ktoré im pomôžu zvládnuť stratu milovaného manžela a ocka.
Komu pomôžeme? Prečítajte si slová žien, ktorým vo vojne zabili manželov
Vdovy a polosiroty po padlých vojakoch si prežívajú svoje osobné peklo. Väčšina z nich prišla o domov. Sú vnútorní vysídlenci, bývajú v provizórnych podmienkach, a často žijú len z nízkej sociálnej dávky, lebo si kvôli starostlivosti o deti alebo nedostatku pracovných príležitostí nemôžu nájsť prácu.
To je však zanedbateľné v kontexte straty manžela a otca. Tu je pár ich výpovedí :
- Bol operátor dronu. Myslela som si, že bude v bezpečí. Keď ho zabili, nemohla som uveriť. Keď som uvidela telo, nechcela som pripustiť, že je to on. Veď bol len operátor dronu.
- Každý deň mi posielal správu. Aspoň jedno slovo: „Žijem." A potom prestali chodiť. Už žiadna neprišla. Len mŕtve telo.
- Chceli sme si s mužom postaviť dom. Na pozemku od rodičov. Mať malú záhradku. Už nechcem nič. Len aby sa vrátil.
- Deťom som povedala, že ocko zomrel. Každý deň sa pýtajú, kedy sa vráti. Odkedy sme tu, v tábore, nepýtajú sa. Aspoň na pár dní zabudli …
Viac o našich aktivitách na Ukrajine nájdete tu :
