Láskyplné, hoci boľavé Vianoce - pomoc rodine Miloška, ktorý má rakovinu

Boli neskutočne šťastní. Nič im nechýbalo, doma im pobehoval trojročný Miloško a čerstvá dcérka Sofia. Mirka bola na materskej, otec Miloš robil murára, relatívne slušne zarobil, ako obaja súhlasne prikyvujú, „Mali sme všetko. Krásny život.“

Okolo februára tohto roka sa však začali diať veci. Čudné. Takmer každé ráno Miloško vracal. Jasne, že hneď skončili u pediatričky, vlastne tam boli takmer každý druhý deň. „Takto to fungovalo aj vyše mesiaca, zisťovalo sa všeličo – podozrenie na helicobakter, potvrdila sa nízka hladina železa v krvi. Ale pani doktorka ma stále ukľudňovala. Dokonca, keď mi raz v noci napadlo, či malý nemá rakovinu a na druhý deň som sa jej to opýtala, dostala som od nej presvedčivú odpoveď, že určite nie,“ hovorí Mirka. Má len 23, ale posledný polrok z nej urobil vyzretú ženu, doslova už polodoktorku. So správnymi predtuchami…

K rannému vracaniu sa postupne pridala extrémna únava. Miloško čoraz menej vládal a padal, v máji z ničoho nič spadol zo stoličky, na chvíľu stratil vedomie a „v sekunde mu vykrútilo ústa. Skončili sme na príjme v bojnickej nemocnici, vracal, už bol vážne vychudnutý, na druhý deň nás presunuli do Martina – urobili mu cétečko hlavy a život sa zastavil,“ ticho spomína Mirka. Nádor v hlave. Neuroblastóm. Typicky nádor včasného detského veku, ktorý býva jednoznačne malígny…

Vrtuľník urgent presúval Miloška do hlavného mesta, posledný májový deň podstúpil malý chlapček 12-hodinovú operáciu. Mirka sedela v nemocničnej kaplnke, očami posúvala čas, nech už je po všetkom, nech už svojho synčeka konečne vidí. Lekári ju upokojili, že zákrok prebehol bez komplikácie, údajne vybrali všetko a teraz treba už len dúfať a veriť… „Lenže Miloško sa nepreberal. Až mesiac bol na ÁRO, keď ho už museli začať preberať, prestal im dýchať , po oživovaní ho znovu uviedli do umelého spánku. V ňom bol ďalších jedenásť dní a následne mu museli urobiť tracheostómiu. Bola to jediná možnosť. Navyše, malý dostal aj zápal pľúc… „Darmo vám povedia, že operácia sa podarila, keď dieťa bezmocne len spí a spí, bol to strašný pohľad. Prihovárala som sa mu, rozprávala všeličo možné aj nemožné, len nech cíti, že maminka je pri ňom. Že ho všetci doma čakáme, že musí bojovať,“ plače už naplno Mirka.

Krutá diagnóza zo dňa na deň zmenila chod rodiny. Láska sa v nej nestratila, naopak. Rastie každým dňom a pod vianočným stromčekom jej bude vrchovato. Všetci veria v uzdravenie.

… čo prežívala ona sa ani netreba pýtať. Jej domovom sa stala nemocnica a strach o Miloškov život. Pritom sa doma mala tešiť z niekoľkomesačnej Sofinky. „Šialené, tak veľmi mi bolo smutno za malou, telefonovali sme si s mužom niekoľkokrát denne. Ja na Kramároch v Bratislave, oni doma v Prievidzi.“ Napokon sa Miloško dostal na oddelenie, kam by žiadne dieťa nemalo patriť. Detská onkológla. Prišiel tam už s pľúcnou ventiláciou a čakali ho tri cykly chemoterapie. Zvládol ich, hoci ťažko. Nerozprával, lebo pre tracheo nemohol, tvár mal stále na pravej strane vykrútenú – ochrnutú, a k tomu ešte nechodil. Z nášho krásneho kučeravého šidla sa stalo krehulinké stvorenie, utešovalo ma len to, že žije…“

Rodinný život „Miloškovcov“ sa obrátil úplne naruby. Niekedy choroba partnerov rozdelí, to však nie je prípad Mirky a Miloša. „My sme sa o ničom nemuseli dohadovať, bolo nám nad slnko jasné, že Mirka musí byť s malým a ja ostávam doma s dcérkou. Áno, robota musela ísť bokom, tým pádom som ostal bez výplaty. Sofia mala 7 mesiacov, keď sa zo mňa zo dňa na deň stal ocko na materskej. Urobil som to rád, rodina je pre mňa všetkým. Snažil som sa za malým chodiť aj do nemocnice, dochádzanie z Prievidze do Bratislavy už bolo ale veľmi namáhavé, našťastie na 2 mesiace nám Liga proti rakovine poskytla ubytovanie, takže potom som bol s Mirkou a s malým každý deň.

Dnes je Miloško pred ďalšou veľkou výzvou, hlavičke „jeden zlý zvyšok“ ešte ostal… Od decembra ho čaká 8 cyklov novej chemoterapie. Čiže tri dni chemo, 21 dní rekonvalescencia a hor sa na ďalší cyklus. Dnes som osobne s celou štvorčlennou rodinkou. Po pol roku v nemocniciach sa Miloško ocitol doma, teda „doma“. Presne dva týždne bývajú v prenajatom dvojizbáku blízko Kramárov, už nie zdarma z Ligy. Mesačne platia 630 eur, najväčším problémom bol úvodný dvojmesačný depozit. „Fu, pomáha nám celá rodina, náš jediný príjem je rodičovský príspevok, detské prídavky a príspevok z Dobrého anjela. A liečbu máme naplánovanú na minimálne 9 mesiacov. Áno, zabíja nás téma peňazí, verte mi, keby som mohol, idem do roboty, lenže malá je veľmi malá a Miloško musí byť s mamou. A ak máme čo najviac fungovať spolu, musíme dočasne žiť tu. A prosiť každého o peniaze. Miloško však okrem bývania bude potrebovať aj intenzívne rehabilitácie, na ktoré nám doktor odporučil zháňať peniaze už teraz. Nič nie je strašnejšie ako choré dieťa. Pol roka sme počúvali len zlé prognózy, s Mirkou sme si už povedali a dosť. Miloško je bojovník. Aha, nechodil, už sa ťarbavo motá, hoci je to na úrovni poldruharočného dieťaťa. Ale neleží. Nejedol, aha, dnes spráskal celú sviečkovú – to sú pokroky, to je šťastie. Sme v úplne inom svete, vážime si maličkosti, každý úsmev Miloška je najväčším pohladením na duši. Tento náš chlapček nám všetkým ukazuje, kde a čo sú hodnoty. On proste musí vyzdravieť a basta. Iné si nepripúšťame.“

Aké budú Vianoce? V bratislavskom prenájme určite. Snáď Miloško nebude s komplikáciami v nemocnici, „Ale veď uvidíme. Vianoce tento rok budú o pocitoch. Že rodina je to najcennejšie, že byť spolu je ten najväčší dar. Že všetko sa dá zvládnuť a riešiť. Že najviac je zdravie a láska,“ povie oco Miloš a nehanbí sa za chlapské slzy.

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

Možno sa nájde niekto, koho príbeh Miloška osloví. Aj Váš príspevok sa použije na nutný prenájom v Bratislave, prípadne na odporúčané rehabilitácie po liečbe.