Náš otec bol vždy aktívny, pracovitý a sebestačný človek. Nehoda mu však spôsobila rozsiahle poškodenie mozgu, zlomeniny rebier, kľúčnej kosti, lopatky a ďalšie vážne komplikácie. Po úraze nerozprával, nereagoval na okolie a nedokázal sa o seba postarať.
Postupne však prišli malé, ale veľmi dôležité pokroky. Začal sám dýchať, jesť ústami, rozprávať, spoznávať rodinu a viac reagovať na okolie. Zlepšila sa mu jemná motorika rúk a začína hýbať nohami, no stále nedokáže samostatne sedieť. Občas sa zasmeje alebo zavtipkuje tak, ako kedysi, a práve tieto chvíle nám dávajú nádej.