Mariánov príbeh je z tých, z ktorých sa na poslucháčovi usadí tma a ťažoba ako prach po dlhej ceste. Začalo sa to smrťou otca. Nepamätá si ten deň presne, bol dieťa a podrobnosti pozná len z rozprávania. V lese pri ťažbe dreva ho z nedbalosti nezabrzdený traktor pritlačil k stromu.
Tragická udalosť so siahodlhými následkami, na konci ktorých sa ako sedemročný ocitol v detskom domove. „Mama chorľavela, trpela epilepsiou a duševnou chorobou a nebola schopná postarať sa o tri deti, mňa a mojich dvoch bratov. Rovesníci sa nám smiali, že mama je blázon. V tom čase na všetko dohliadal štát. Príbuzných ochotných zobrať nás k sebe sme nemali, a tak nebolo pardonu. Mama musela ísť do ústavu a my do sirotinca. Odvtedy som ju videl už len raz v živote,“ vecne zhodnotí Marián.
Temný moment, akých bude v jeho živote ešte veľa. Z dovtedy nie ľahkého, ale ako-tak bežného detstva mu navždy vypadol podvedomý pocit domáceho zázemia. Zato pribudli mantinely poriadku, disciplíny a kontroly všetkého. K tomu pokusy obísť pravidlá ako sa len dalo. Trochu šikany, ale aj súdržnosť a spolupatričnosť. Žiadne kamarátstva na celý život. A aj momenty, na ktoré sa nezabúda. „Za dobré správanie – v skutočnosti sme len neurobili žiadny prúser – nás raz vybrali na dvojdňový autobusový výlet do Prahy. Išli sme s rovesníkmi z bežnej zédeešky. Pozerali na nás tak trochu zvrchu a veľmi sme sa spolu nebavili. Ale bolo to fantastické. Bol to iný vesmír.“
Slovo príležitosť sa z dobrého dôvodu vyskytne v tej istej vete ako slová „detský domov“ len zriedka. Ako osemnásťročný sa Marián s výučným listom stolára ocitol pred bránou decáku. Na cestu dostal dvadsaťpäťtisíc korún a kufor so šatami – celým svojím majetkom. Plus odporúčanie, že v prešovských Pozemných stavbách berú. A ako bonus povolávací rozkaz na dvojročnú vojenskú službu. Potom život nabral predvídateľný kurz. Človek bez domova a príbuzných (obaja súrodenci zdedili duševné problémy po mame a boli odkázaní na ústavnú starostlivosť) si veľmi vyberať nemôže. Treba brať čo je. „Na vojne, v rámci politického školenia, k nám chodili náborári z baní. Vraj je česť byť baníkom a ponúkali prácu, slušné peniaze a ubytovanie. Chcel som žiť normálne a nemal som sa kam vrátiť. Veď aj dovolenku som strávil v kasárňach. Uvedomil som si, že v mojej situácii mám v podstate iba dve možnosti – podpísať vojnu alebo ísť do bane. Viete, celý život som bol chudobný a veľmi som túžil mať konečne nejaké peniaze a vlastný byt. Tak som si predstavoval nezávislosť. Skončil som v Karvinej“, rekapituluje Marián a pozerá pri tom do zeme. „Zarábal som dobre, ale s peniazmi som nevedel hospodáriť. Baníci, to je zvláštna kasta. Musíš zapadnúť do partie, inak tam nevydržíš. K tomu väčšinou patrí každodenné pitie, oslavy, rozhadzovanie peňazí na dievčatá všelijakých kvalít. Zistil som, že existuje obchod Tuzex. Dostal som byt a kúpil som si aj auto – ako inak frajerské, západné. Bol to ojazdený Fiat Mirafiori.“
Do jeho života šťastie neprichádza príliš často – a ak príde, dlho sa nezdrží. Prvé dievča, s ktorým si začal vážnejšie, bola Slovenka. Nebolo mu podozrivé, kde sa tam, na druhom konci republiky, zobrala slečna z východu, ktorá „brigádovala“ v obchode. Ako hovorí „celkom si rozumeli“. Po dvojtýždňovej známosti sa z ubytovne presťahovala k nemu do bytu. Po roku sa narodila Marienka. A potom, po šiestich mesiacoch mladá mamička zmizla. Marienku nechala doma. Bol to šok a naozaj nie je ťažké uveriť, že Marián bol v koncoch. „Nevedel som, čo mám urobiť. Už dávnejšie mi došlo, že moja partnerka je obyčajná fľandra a aj tak by to asi celé nedopadlo dobre. Ale takto? Vzdať sa dieťaťa? Už som ju nikdy nevidel. Po čase som sa dopočul, že žije niekde v Aši.“
