Chlapská dvojka - prispejme Mirovi a jeho nebiologickému synovi Dávidovi

Dvaja chlapi v dome. V prenajatom. „Ale vďaka Bohu aj za to, majiteľ je veľmi fajn, verím, že nám nehrozí ulica, to by ma už definitívne položilo.“ Miro. Má 58 a jeho život by s ním asi málokto menil. On ale nelamentuje, nestojí o ľútosť a svoj život za premárnený nepovažuje. „To určite nie, život je dar a tak to aj vnímam. Vážim si každý deň. Ale prechádzka ružovou záhradou to ani zďaleka nie je, to mi ver. O pár rokov budem už regulérny dôchodca, no ako budem fungovať, to je vo hviezdach. Ale tak, sám som sa rozhodol, sám som si život nasmeroval, nikto ma do ničoho nenútil. Len môj pocit, moje nastavenie.“

Je otcom dvoch synov. Starší funguje samostatne v hlavnom meste, mladší Dávid je síce tiež krátko dospelý, ale o osamostatnení nemôže byť ani reči. Dávid je iný. Má svoj svet a problémom je, že v ňom nemôže ostať sám. Je autista.

Debata je „zaujímavá“ vlastne už od začiatku. Miro sa sympaticky uškrnie a dodá. „Dávid. No, on je aj nie je môj. Ale je môj. Vnímam ho tak. Mám ho tu,“ smeruje Miro ruku k srdcu dodávajúc, že nechať ho len tak by nedokázal. Aj za cenu, že jeho súkromný život išiel bokom. „Ale že totálne. A kým vládzem, nič sa na tom nezmení. Problémom však je, že nie som už najmladší a v tomto štáte je ťažké solídne sa postarať aj o zdravého seniora, nieto o hendikepovaného dospelého,“ hovorí Miro.

S partnerkou mali spolu staršieho syna a keď po čase otehotnela, radosť v rodine priveľká nebola. „Nechcem zbytočne rozpitvávať veci, nikam to nevedie. Jednoducho čakala dieťa s iným, nešla k nemu – bol ženatý. A ja som jej „to“ prepáčil, respektíve, neviem ani nájsť správne slovo k tomu. Jednoducho, prijal som to dieťa, že bude u nás. Naše. Aj keď biologickým otcom nie som.“ Ibaže Miro je pre Dávidka oficiálne stále len cudzí človek, pretože dotyčný ženatý pán na súde otcovstvo priznal. „Takže Dávid má jedného otca na papieri a jedného v srdci. Tým ozajstným otcom som preňho ja. A ak sa niekomu logicky natíska otázka, či to bolo pre matku mojich synov ponaučenie a už, ľudovo povedané, sekala dobrotu, tak na rovinu priznávam – nie. Jej život bol a je pestrý po každej stránke, párkrát od nás odišla, párkrát sa vrátila, až to osud zariadil tak, že aktuálne sme len v nutnom kontakte, kedy občas príde „nášho“ Dávidka pozrieť.“

Dovŕšením Dávidovej plnoletosti začal pre Mira byrokratický kolotoč. Stopli mu opatrovateľský, chlapcovi bolo treba vybaviť zbavenie svojprávnosti, aby mu pridelili aspoň nejaký invalidný dôchodok. Tým, že Miro otcom nie je a v papieroch de facto nikde nefiguruje, chlapcova budúcnosť sa musela riešiť na súde. „Matka totiž preferovala ústav, mne z toho až srdce trhalo. Ono, ľahko sa rozhoduje o zariadení, keď s niekým denno-denne nefungujete. Nepoznáte jeho rituály, neviete, kedy a čo Dávida upokojí, čo mu uvariť, aby mu chutilo a bol rád. Milión drobností a navonok nepodstatných vecí, ktoré však robia život príjemným. Veci, podľa ktorých vieš, že tu si doma. Kde cítiš pokoj, pohodu, slobodu. Nedokázal by som chalana, len preto, že papierovo je dospelým, odložiť do zariadenia. Áno, je to ťažké a veľmi ťažké, ale sme ľudia. A môj Dávid je tiež človek. Je iný, ale práve preto, že je autistom, by bol preňho presun do ústavu extrémne ťažký. Autisti sú odkázaní na svoje mantinely, svoj priestor, akákoľvek zmena ich dokáže neopísateľne rozhodiť. A všetko riešiť len dopovaním tabletiek na ukľudnenie, to je cesta do pekla. To je už konečná.“

Miro váži každé slovo, ktoré povie. Naozaj nechce vzbudzovať ľútosť, keby a mohol znova rozhodnúť, urobil by presne to isté. Stal by sa mamou aj otcom v jednom. Dávida má rád. Veľmi.

Ako spolu fungujú? Komplikovane, látajú to všelijako, ale pocit, že Dávid nie je v erárnom zariadení, kde je len odložený, dáva Mirovi veľa. Nedokázal by som tak žiť, proste to neviem, odložiť ho a mať slobodu,“ priznáva Miro a lesknú sa mu oči.

Dávidko je svojský. Miluje jazdu autom, sedel by v ňom do aleluja. Rovnako je jeho svetom voda. Vydrží v nej celý deň. V telke pozerá kreslené príbehy, dookola točí asi šesť rozprávkových cédečiek, je schopný aj dvadsaťkrát sledovať Pat a Mat. Komunikuje sa s ním ťažšie, ale s Mirom sa dohovoria. Dávid má v repertoári zhruba päťdesiat slov. Miro je v kľude, keď vie, že jeho syn je spokojný. „Ja veľa ku šťastiu nepotrebujem, som nenáročný,, s úsmevom poznamená. Svoj život zhrnie rýchlo: robím, spím, varím. „A ešte si občas nalejem pohár vína. Sám. Veď k nám nikto nechodí. Pri poháriku podebatím sám so sebou a idem do postele. Žúrka skončila,“ zľahčuje chlap, ktorý je stopercentným otcom roka. Na obligátnu otázku, či je šťastný, odpovie obsiahlejšie. „Šťastie si musíš nájsť tam, kde si. S tým, čo máš. Aj s tým, koho máš. My sme s Dávidom relatívne zdraví, na jedlo ešte máme, aj prenajatú strechu nad hlavou. Takže, dobre je.“

Priznáva, že čas na depresie a podobné veci veľmi nemá. „Máme tri sliepky a otravného psa, vďaka ktorému sa Dávid prestal báť psov. S tým naším sa háda takmer každý deň,“ usmieva sa Miro. Od jari do jesene sa motá aj v záhrade, kde pestuje paradajky a papriku, aby nemuseli kupovať. Dovolenka? Dvadsať rokov na žiadnej nebol, hoci taký trojdňový pobyt niekde v aquaparku by „nezaškodil“. Dávid by bol najšťastnejším človekom na svete. Lenže peňazí na to niet a s ich starým autom by si na dlhšiu trasu už netrúfol. A o novom, či zánovnejšom sa neoplatí ani snívať.

Fungujú z opatrovateľského príspevku, občas sa Mirovi podaria nejaké menšie zárobky na brigádach. Keď aj niečo málo usporí, ako zákon schválnosti sa vždy niečo pokazí. Keď nie auto, tak chladnička. Dávidov invalidný mu odkladá – do budúcna, lebo raz, keď Miro už nebude vládať, chlapca musia niekam umiestniť.

Aké má sny chlap, ktorý sa non-stop stará o svojho nebiologického syna? „Čo najdlhšie byť v kondícii a pri zmysloch a dovtedy sa snáď vybuduje solídna DSS-ka pre dospelých autistov, ktorí by sa tam mohli cítiť ako doma. To mám ale ružové okuliare, že?,“ usmeje sa statočný otec, ktorého na celej situácii zarážajú vyjadrenia jeho bývalej partnerky a matky Dávida, ktorá nemôže Dávida postrážiť, lebo si potrebuje zarobiť, lebo nemá poriadne kde bývať. „Ale fakt, že my s Dávidom nemáme svoje bývanie, že ja nemôžem normálne pracovať, že vďaka nej sme sa ocitli tam, kde sme, to ju netrápi. Jej spôsobom života, tým, že sa na syna úplne vykašľala, nás odsúdila na izoláciu a my dvaja válčime spolu ako najlepšie vieme…“

Najviac by im pomohol malý pozemok a mobilný dom, aby Miro nemusel platiť prenájom, v ktorom sú dnes. „Ale to sú zasa tie ružové okuliare, ktoré musím rýchlo odložiť a vrátiť sa do reality. Napríklad dokončiť segedínsky guláš. Jedno z troch teplých jedál, ktoré Dávid zje.“ Apropó strava. Dávid veľkým gurmánom nie je. Keby bolo na ňom, stačili by mu chrumky, chipsy , ktoré musí mať v izbe v niekoľkých miskách naraz. Miro ho musí kŕmiť, varené jedlo doňho inak nedostane. „Kŕmenie je vždy boj, ale jedno teplé jedlo denne, synátor musí mať. To je moja takmer jediná zásada,“ usmeje sa sympaťák Miro.

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

Možno sa nájde niekto, koho príbeh Mira s Dávidom osloví. Aj Váš príspevok sa použije ako príspevok na kúpu auta prípadne na mobilný domček s pozemkom. Ďakujeme!