Dvaja chlapi v dome. V prenajatom. „Ale vďaka Bohu aj za to, majiteľ je veľmi fajn, verím, že nám nehrozí ulica, to by ma už definitívne položilo.“ Miro. Má 58 a jeho život by s ním asi málokto menil. On ale nelamentuje, nestojí o ľútosť a svoj život za premárnený nepovažuje. „To určite nie, život je dar a tak to aj vnímam. Vážim si každý deň. Ale prechádzka ružovou záhradou to ani zďaleka nie je, to mi ver. O pár rokov budem už regulérny dôchodca, no ako budem fungovať, to je vo hviezdach. Ale tak, sám som sa rozhodol, sám som si život nasmeroval, nikto ma do ničoho nenútil. Len môj pocit, moje nastavenie.“
Je otcom dvoch synov. Starší funguje samostatne v hlavnom meste, mladší Dávid je síce tiež krátko dospelý, ale o osamostatnení nemôže byť ani reči. Dávid je iný. Má svoj svet a problémom je, že v ňom nemôže ostať sám. Je autista.
Debata je „zaujímavá“ vlastne už od začiatku. Miro sa sympaticky uškrnie a dodá. „Dávid. No, on je aj nie je môj. Ale je môj. Vnímam ho tak. Mám ho tu,“ smeruje Miro ruku k srdcu dodávajúc, že nechať ho len tak by nedokázal. Aj za cenu, že jeho súkromný život išiel bokom. „Ale že totálne. A kým vládzem, nič sa na tom nezmení. Problémom však je, že nie som už najmladší a v tomto štáte je ťažké solídne sa postarať aj o zdravého seniora, nieto o hendikepovaného dospelého,“ hovorí Miro.
S partnerkou mali spolu staršieho syna a keď po čase otehotnela, radosť v rodine priveľká nebola. „Nechcem zbytočne rozpitvávať veci, nikam to nevedie. Jednoducho čakala dieťa s iným, nešla k nemu – bol ženatý. A ja som jej „to“ prepáčil, respektíve, neviem ani nájsť správne slovo k tomu. Jednoducho, prijal som to dieťa, že bude u nás. Naše. Aj keď biologickým otcom nie som.“ Ibaže Miro je pre Dávidka oficiálne stále len cudzí človek, pretože dotyčný ženatý pán na súde otcovstvo priznal. „Takže Dávid má jedného otca na papieri a jedného v srdci. Tým ozajstným otcom som preňho ja. A ak sa niekomu logicky natíska otázka, či to bolo pre matku mojich synov ponaučenie a už, ľudovo povedané, sekala dobrotu, tak na rovinu priznávam – nie. Jej život bol a je pestrý po každej stránke, párkrát od nás odišla, párkrát sa vrátila, až to osud zariadil tak, že aktuálne sme len v nutnom kontakte, kedy občas príde „nášho“ Dávidka pozrieť.“
Dovŕšením Dávidovej plnoletosti začal pre Mira byrokratický kolotoč. Stopli mu opatrovateľský, chlapcovi bolo treba vybaviť zbavenie svojprávnosti, aby mu pridelili aspoň nejaký invalidný dôchodok. Tým, že Miro otcom nie je a v papieroch de facto nikde nefiguruje, chlapcova budúcnosť sa musela riešiť na súde. „Matka totiž preferovala ústav, mne z toho až srdce trhalo. Ono, ľahko sa rozhoduje o zariadení, keď s niekým denno-denne nefungujete. Nepoznáte jeho rituály, neviete, kedy a čo Dávida upokojí, čo mu uvariť, aby mu chutilo a bol rád. Milión drobností a navonok nepodstatných vecí, ktoré však robia život príjemným. Veci, podľa ktorých vieš, že tu si doma. Kde cítiš pokoj, pohodu, slobodu. Nedokázal by som chalana, len preto, že papierovo je dospelým, odložiť do zariadenia. Áno, je to ťažké a veľmi ťažké, ale sme ľudia. A môj Dávid je tiež človek. Je iný, ale práve preto, že je autistom, by bol preňho presun do ústavu extrémne ťažký. Autisti sú odkázaní na svoje mantinely, svoj priestor, akákoľvek zmena ich dokáže neopísateľne rozhodiť. A všetko riešiť len dopovaním tabletiek na ukľudnenie, to je cesta do pekla. To je už konečná.“
