Najhoršie je to večer, keď ide spať. Často sa mu premieta celý život. Vidí ju usmiatu, láskavú. „Áno, večer pri zaspávaní mi je najviac smutno. Premietajú sa mi obrazy s ňou. Ako sme si chystali raňajky, rozprávali sme sa. Mama mi chýba. A veľmi. Bola najkrajšia a najlepšia mama na svete.“
Edko. Má trinásť, skončil ôsmu triedu, čaká ho ešte posledný rok základnej školy. Čo potom? Uvažuje nad strednou zdravotnou, obáva sa však, že s trojkami ho tam nezoberú. Vie, že by mal v učení pridať. Už teraz je však jasné, že z tohto chalana by bol skvelý zdravotný brat. Má v sebe prirodzenú láskavosť, dobrotu, pokoru a ohromnú dávku trpezlivosti. Všetko „detaily“, po ktorých baží každý pacient v nemocnici. Kde okrem infúzií, injekcií a preväzovaní chorá duša potrebuje ako soľ aj obyčajnú milotu. Prívetivý prístup, pekné slovo. Nie nadarmo sa predsa hovorí, že psychika je polovicou liečby. Tínedžer Edo do bodky spĺňa všetky morálne atribúty na prácu v zdravotníctve.
Jeho detstvo, na rozdiel od svojich spolužiakov a rovesníkov, bolo iné. On síce povie, že pekné, pretože lásku a starostlivosť doma cítil, lenže… Mama Iveta ochorela. Z cysty na vaječníkoch sa napokon vykľul nádor. Edko bol malý. „Nepamätám si to presne, ale mohol som chodiť asi do druhej triedy, keď som začal registrovať, že sa s maminou niečo deje. To, že má rakovinu som pochopil neskôr. A ako som rástol, postupne som si začal uvedomovať nebezpečenstvo jej diagnózy. Prešli sme si všetkými fázami, teda najmä mamina. Striedali sa lepšie a horšie obdobia, v každom prípade, moja mamina bola obrovským bojovníkom. Verila a nádejala sa… Bohužiaľ, v júni minulého roka všetko skončilo. Zomrela.“
Mama Ivetka bola pre Edka všetkým. A aj keď ich život ovplyvňovala diagnóza, nedalo sa nič plánovať, aj tak sa cítil fajn. „Pretože tu stále bola.“ Edko chodil zo školy rovno domov, nijaké „behanie po vonku“ s kamarátmi nehrozilo. Ťahalo ho to za mamou. A vlastne aj starkou, ktorá s nimi bývala a bola už v zlom stave. „Babku som prebaľoval, presúval z izby do kuchyne, kŕmil som ju. Mama to nevládala, a ja som s tým nemal problém. Vedel som, že mamina sa musí šetriť.“
Ťažké boli vždy obdobia, keď mama Ivetka podstupovala chemoterapiu. „Vlastne to vždy zabralo celý rok. A chudinka, absolvovala to až trikrát. Vtedy jej bývalo dosť zle, zvracala, áno, prišla aj o vlasy, ale ako hovorím, verila, že to má zmysel a tá chémia, čo do nej išla, zaberie. Mávala pekelné bolesti, posledný rok naozaj veľké. Dva-tri razy do týždňa sme končievali na pohotovosti, už sme boli známy prípad, chodili sme tam ako na hodiny klavíra. Lenže pri metastázovaní do celého tela ti vlastne už veľmi pomôcť nemôžu, len tlmia a potláčajú bolesť. Už mi je to jasné.“
Niekedy, po nočnom výjazde na pohotovosť, ostal Edko na druhý deň doma. Aby dospal zameškané a oddýchol si. „Vlaňajšok už bol celý o dosť veľkom vnútornom strese. Začal som sa báť. Stupňovali sa obavy a strach. Vždy, keď som cestou zo školy vystupoval z autobusu, stiahlo mi hrdlo aj žalúdok – čo ma doma čaká. Tak veľmi som si prial, aby som nenašiel mamku v bolestiach. Mne neprekážalo, že som upratoval, keď jej prišlo zle a zvracala, to je to najmenej, čo som mohol urobiť. Ale na jej bolesť som sa cítil bezmocný.“











