Neskutočný Edko - prispejme mu na pomník pre mamku

Najhoršie je to večer, keď ide spať. Často sa mu premieta celý život. Vidí ju usmiatu, láskavú. „Áno, večer pri zaspávaní mi je najviac smutno. Premietajú sa mi obrazy s ňou. Ako sme si chystali raňajky, rozprávali sme sa. Mama mi chýba. A veľmi. Bola najkrajšia a najlepšia mama na svete.“

Edko. Má trinásť, skončil ôsmu triedu, čaká ho ešte posledný rok základnej školy. Čo potom? Uvažuje nad strednou zdravotnou, obáva sa však, že s trojkami ho tam nezoberú. Vie, že by mal v učení pridať. Už teraz je však jasné, že z tohto chalana by bol skvelý zdravotný brat. Má v sebe prirodzenú láskavosť, dobrotu, pokoru a ohromnú dávku trpezlivosti. Všetko „detaily“, po ktorých baží každý pacient v nemocnici. Kde okrem infúzií, injekcií a preväzovaní chorá duša potrebuje ako soľ aj obyčajnú milotu. Prívetivý prístup, pekné slovo. Nie nadarmo sa predsa hovorí, že psychika je polovicou liečby. Tínedžer Edo do bodky spĺňa všetky morálne atribúty na prácu v zdravotníctve.

Jeho detstvo, na rozdiel od svojich spolužiakov a rovesníkov, bolo iné. On síce povie, že pekné, pretože lásku a starostlivosť doma cítil, lenže… Mama Iveta ochorela. Z cysty na vaječníkoch sa napokon vykľul nádor. Edko bol malý. „Nepamätám si to presne, ale mohol som chodiť asi do druhej triedy, keď som začal registrovať, že sa s maminou niečo deje. To, že má rakovinu som pochopil neskôr. A ako som rástol, postupne som si začal uvedomovať nebezpečenstvo jej diagnózy. Prešli sme si všetkými fázami, teda najmä mamina. Striedali sa lepšie a horšie obdobia, v každom prípade, moja mamina bola obrovským bojovníkom. Verila a nádejala sa… Bohužiaľ, v júni minulého roka všetko skončilo. Zomrela.“

Mama Ivetka bola pre Edka všetkým. A aj keď ich život ovplyvňovala diagnóza, nedalo sa nič plánovať, aj tak sa cítil fajn. „Pretože tu stále bola.“ Edko chodil zo školy rovno domov, nijaké „behanie po vonku“ s kamarátmi nehrozilo. Ťahalo ho to za mamou. A vlastne aj starkou, ktorá s nimi bývala a bola už v zlom stave. „Babku som prebaľoval, presúval z izby do kuchyne, kŕmil som ju. Mama to nevládala, a ja som s tým nemal problém. Vedel som, že mamina sa musí šetriť.“

Ťažké boli vždy obdobia, keď mama Ivetka podstupovala chemoterapiu. „Vlastne to vždy zabralo celý rok. A chudinka, absolvovala to až trikrát. Vtedy jej bývalo dosť zle, zvracala, áno, prišla aj o vlasy, ale ako hovorím, verila, že to má zmysel a tá chémia, čo do nej išla, zaberie. Mávala pekelné bolesti, posledný rok naozaj veľké. Dva-tri razy do týždňa sme končievali na pohotovosti, už sme boli známy prípad, chodili sme tam ako na hodiny klavíra. Lenže pri metastázovaní do celého tela ti vlastne už veľmi pomôcť nemôžu, len tlmia a potláčajú bolesť. Už mi je to jasné.“

Niekedy, po nočnom výjazde na pohotovosť, ostal Edko na druhý deň doma. Aby dospal zameškané a oddýchol si. „Vlaňajšok už bol celý o dosť veľkom vnútornom strese. Začal som sa báť. Stupňovali sa obavy a strach. Vždy, keď som cestou zo školy vystupoval z autobusu, stiahlo mi hrdlo aj žalúdok – čo ma doma čaká. Tak veľmi som si prial, aby som nenašiel mamku v bolestiach. Mne neprekážalo, že som upratoval, keď jej prišlo zle a zvracala, to je to najmenej, čo som mohol urobiť. Ale na jej bolesť som sa cítil bezmocný.“

Bolo to ako na kolotoči, raz si hore a raz dole. Stále sa snažila pracovať, hľadala možnosti ako priniesť do domácnosti nejaké to euro. „Robila z domu, predávala nejakú kozmetiku a tak,“ hovorí Edko, ktorý by dal všetko za to, aby mal mamku naspäť doma. „Aj keby nebola úplne zdravá, ale bola by tu.“

Je najmladším zo súrodencov, jeho dve sestry sú už tridsiatničky, majú vlastné rodiny, dobre spolu vychádzajú, Edkovi sú veľkou oporou a čiastočne mu nahrádzajú mamu. Vie, že sa na ne môže spoľahnúť. Oco?

„Je fajn, ale musím na rovinu povedať, že potrebuje zabojovať aj on. Nemal by vôbec piť, hovorím ako to je. S mamou boli strašne dlho spolu, nezvládol jej chorobu a odchod už vôbec nie. Rozprávame sa o tom priamo. Som rád, že napokon sa rozhodol a dobrovoľne išiel na protialkoholické liečenie. Bolo to také špeciálne, len trojtýždňové. Minulý týždeň sa vrátil a čo vám poviem, včera som, cítil, že niečo mal. Dve pivá. A to nie je dobré. Hneval som sa. Takže začíname akoby odznova,“ potichu konštatuje chalan, ktorý už roky namiesto detských rieši tie dospelácke problémy.

Preskákal si toho na svoj mladý vek priveľa smutného a vyčerpávajúceho. Je však rád, že s maminou bol až do jej posledného výdychu. „Celé to bolo zvláštne. Tri dni pred smrťou mi fakt nenapadlo, že bude koniec. Relatívne normálne fungovala, chodila, usmievala sa. V noci sme volali pohotovosť, prišli bolesti, modrali jej nohy. Nechali si ju v nemocnici. A potom zavolali, nech prídeme. Rozlúčiť sa. Viem, že nás vnímala, aj keď už nevládala hovoriť. Prišla za mnou psychologička, aby som sa naozaj s mamkou rozlúčil a nech idem z izby von. Ani za svet! Bol tam oco, sestry a ja mám odísť? Len preto, že som najmladší? Ostal som a som za to rád,“ opisuje posledné momenty s mamou Edko. Tvrdí, že nie je plačlivý typ, že vydrží veľa, smútok si rieši vo vnútri, nie navonok. „Ale potom som plakal. Slzy som nedokázal zadržať. Uvedomoval som si, že všetko skončilo…“

A teraz zas drží nad vodou otca. Chápe ho, ľúbi ho, chváli ho, že varí super, že je šikovný murár, ale musí zdolať závislosť. „Nepil každý deň, ale aj tak to nezvládal. Musí prestať, to je jediná cesta k životu. A on to dobre vie. Sám je na seba naštvaný, že to po návrate z liečenia porušil. Musí ísť znova a všetkým nám je jasné, že to musí byť dlhodobejšia terapia,“ hovorí ako z knihy len trinásťročný Edko. V hre je 10-týždňový pobyt vo Veľkom Záluží, „musí to vydržať tam a potom v reálnom svete. Budem mu pomáhať ako sa len dá, chcem, aby bol šťastný a čistý. Len tak nám bude spolu fajn. Ja ho neodsudzujem, je to vlastne tiež choroba, musí sa proste liečiť a basta. Výhodou však je, že oco má stopercentnú šancu stopercentne fungovať, stačí len zabudnúť na alkohol. Musí si uvedomiť, že mamina takú možnosť nemala a predsa bojovala ako lev. Veľmi držím ocovi palce.“

Tri mesiace po mamkinej smrti odišla do neba aj starká. „Pohrebov a odchodov mám už dosť, snáď mám na dlhé obdobie pokoj. Už nechcem prísť o žiadneho blízkeho.“ A po čom túži? Skromný malý veľký Edko nesníva o najnovšom mobile, ani značkovom oblečení, honosnej dovolenke. Sen má len jeden. „Mamke dopriať krásny pomník. Už vyše roka je na hrobe len drevený kríž a zemina. Takmer každý druhý deň chodíme na cintorín. So sestrami sme si vybrali pomník, kde musí byť vygravírovaná mamkina fotka a musia tam byť schody do neba. Zaslúži si to, veď bola tak dobrá.“

Edkovi priznali dvesto eurové sirotské. Stovku odkladá a šetrí na pomník. Sestry si zobrali na plecia splácanie úveru, ktorý po mame ostal, preto je finančne náročné dôstojne upraviť hrob ich mamy. Skúsme spoločne splniť Edkov jediný sen. „Je to veľa peňazí, pomník vychádza cez tri tisíc,“ povie Edko dodávajúc, že dnes nikto nemá peňazí nazvyš.

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

Možno sa nájde niekto, koho príbeh Edka osloví. Aj Váš príspevok sa použije ako príspevok na pomník pre Edkovu mamku. Ďakujeme!