Pavol Strauss bol lekárom, filozofom a spisovateľom, ktorý sa narodil v roku 1912 do židovskej rodiny, a preto bol v rokoch slovenského štátu prenasledovaný z rasových dôvodov a iba kvôli zázračným udalostiam unikol nebezpečenstvu deportácie do koncentračného tábora. Pod vplyvom priateľstva s Munkovcami (https://munkovci.jezuiti.sk/zivotopisne-udaje/) konvertoval v roku 1942 na katolícke náboženstvo.
V roku 1944 narukoval do vojenskej nemocnice v Ružomberku a po vyhlásení SNP prešiel do poľnej nemocnice na povstaleckom území. Po potlačení povstania bol zajatý gestapom a krátko väznený. Potom sa skrýval v kláštore v Trnave. V roku 1956 bol pozbavený miesta v Skalici a preložený do Nitry, kde mu bolo umožnené len minimálne operovať. Tu zotrval až do dôchodku.
V období socializmu sa u neho tajne schádzali mladí, prevažne kresťansky orientovaní intelektuáli a navštevovali ho aj významné osobnosti katolíckej cirkvi a kultúrni pracovníci (G. Valach, V. Beniak, M. Rúfus, J. Silan a mnohí ďalší). Zomrel 3. júna 1994 v Nitre. Po jeho smrti sa začala udeľovať Cena Pavla Straussa, ktorú získali mnohé významné osobnosti Slovenska (M. Vásáryová, J. Chryzostom Korec, P. Dvorský, M. Rúfus, M. Cipár, J. Bednárik, L. Burlas, T. Žilka a iní). Na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre aktívne funguje Univerzitné pastoračné centrum Pavla Straussa a novšie aj samostatné knižné oddelenie (špeciálny fond) v Univerzitnej knižnici, ktoré nesie jeho meno.
Malá ukážka z pripravovanej knihy:
Podobne ako počas prvých dní povstania v Ružomberku, aj v poľnej nemocnici bol Pavol Strauss v každodennom dotyku s ľudským utrpením a umieraním. Ranení boli umiestňovaní do jednotlivých víl: ľahšie prípady hromadne vo väčších izbách na slame či nosidlách a ťažšie po dvoch v hosťovských izbách. Ambulancia si našla miesto v bývalej jedálni a pri nej bola v menšej izbe zriadená operačná miestnosť. „V tej miestnosti bolo zakrátko po našom príchode vybrané pre Korytnicu historicky významné prvé slepé črevo. Zakrátko však nasledoval rad väčších-menších zákrokov, o ktorých sa Korytnici ešte nikdy nebolo snívalo.“
Pavol Strauss spomínal na charakteristickú sirénu sanitky, ktorá prechádzajúc korytnickou zákrutou v ktorúkoľvek dennú či nočnú dobu zmobilizovala lekárov i ošetrovateľov. Následne sa mohlo v krátkom čase kedykoľvek operovať, keďže všetko bolo pripravené. (…) Pobyt pracovníkov v Korytnici nebol naplnený iba náročnou medicínskou prácou. Vo voľnom čase sa venovali výletom, hrám, čítaniu či recitovaniu. Ťažké chvíle im pomáhal spríjemňovať humor. I napriek nemu však Pavol Strauss pociťoval ťaživý tlak strachu vyvolaného bezprostredným nebezpečenstvom, ktoré hrozilo jemu a kolegom. Ilustroval to príbehom: „Odrazu vyfrkne spoza vrchov lietadlo a strieľa z guľometu. Všetko sa schováva. I ja utekám. Šialený strach, nelogický strach ma schvátil. Neviem ani ako, ale po všetkom sa smejem, smutne smejem, že som sa ocitol až v jarku pod vysokým brehom. Toto málo vznešené miesto som si zvolil za kryt. Zasa zvíťazila animalita. Čoho sa tak báť? Smrti? Bolesti? Či som už zrelý? Či som ich už hoden? No, nie lacné dozrievanie."
