Utiekli pred ruskými dronmi. Teraz potrebujú našu pomoc.

Tieto radostné chvíle okolo ohňa si deti zapamätajú do konca života, ďakujú rodičia. Lenže nejde o reálny táborák v lese, ale o svetelnú inštaláciu v zatemnenej miestnosti v ostreľovanom meste.

Deti sedia v kruhu okolo ohňa, pastor Roman hrá na gitare a všetci spievajú. Ibaže oheň nie je skutočný. Je to svetelná inštalácia. Skupina detí nie je niekde v lese. V prítmí okolo nevoňajú stromy a ráno sa im do tvárí neoprie slnko. Sedia v zatemnenej miestnosti. Ich letný „tábor“ sa odohráva v úkryte. V Nikopole, kde žijú, neustále lietajú ruské drony a útočia na civilistov. Aj na deti. Na hocikoho, kto sa objaví na ulici. Nikto si tam nie je istý životom.

Deti sú nadšené. Improvizované posedenie pri „ohni“ je pre ne príležitosťou niečo zažiť a stretnúť kamarátov. Do školy nechodia už roky. V ostreľovanom meste sa málokedy môžu hrať spolu vonku. Rodičia sú organizátorom tábora vďační. „Každé stretnutie je ako závan čerstvého vzduchu, ďakujeme!“ „S vami naše deti naozaj žijú!“ „Najkrajšie na svete je vidieť šťastie v očiach mojich detí.“ „Tieto radostné chvíle okolo táboráku si deti zapamätajú dokonca života.“ „Aj pod ostreľovaním rozdávate deťom radosť a šťastné spomienky. Nech tieto svetlé chvíle navždy zostanú v ich srdciach.“

Celý text si môžeš prečítať tu:

https://blog.sme.sk/janacavojska/spolocnost/deti-by-mali-sediet-pri-skutocnom-taboraku

 Pastor Roman Golubev a jeho žena Inna vymýšľajú so skupinou dobrovoľníkov pre deti veľa zábavných aktivít. Hry, tvorivé dielne, pohyb, ako to len priestory dovoľujú, veselé dekorácie, svetielka, jedlá, aké doma mama nevarí. Deti sa bezstarostne smejú. Opäť sú chvíľu obyčajnými deťmi. Až kým nebude treba ísť domov. Vyjsť do ulíc, na ktoré padá z oblohy smrť.

Všetci sú nadšení a plní zážitkov. Piaty rok vojny a predtým pandémia úplne odsunuli normálnosť. Väčšina týchto detí si ju nepamätá. Nenormalita trvá už príliš dlho. Nepoznajú nič iné. Toto celé je v skutočnosti hrozné. Deti by sa mali cez prázdniny stretávať, hrať na čerstvom vzduchu s kamarátmi, cítiť na tvári slnko a vietor, kúpať sa v jazerách, chodiť po lesoch, bicyklovať sa, korčuľovať, naháňať futbalovú loptu. Namiesto toho sedia okolo svetielka v tmavej miestnosti. A majú z toho radosť.

„My si vážime každú takúto chvíľu,“ napísala Inna.

Rozumiem jej. Zároveň vidím, o čo všetko russi tieto deti obrali. Neničia len životy a mestá. Berú detskú bezstarostnosť pod modrou oblohou. Ešte vlani sme Golubevovcom pomohli zorganizovať pre tieto deti denný tábor v borovicovom lese v susednom meste. Prešiel rok a už je to príliš nebezpečné. Deti sa nemôžu zhromaždiť vonku. Rodiny s deťmi z dedín okolo Nikopolu na jar úrady prikázali evakuovať. Väčšina z nich žije v provizórnych podmienkach na trochu bezpečnejších miestach v regióne, niektorí nemajú v starých domoch, ktoré si prenajali, ani zavedenú vodu. Ďakujeme, že si im už pomohol svojím darom na túto zbierku. Stále však nemôžeme pomôcť so všetkým, čo treba. Ak je to v tvojich možnostiach, podpor ešte raz tieto rodiny:

https://donio.sk/nikopol-idp

Roman a Inna robia stretnutia pre deti pravidelne, každú sobotu. Omšu, obed a popoludňajší program, plný hier a aktivít. Prispieť na chvíle detského šťastia môžeš tu:

https://donio.sk/7-dni-bez-vojny-nikopol

ĎAKUJEME

Nezlomní – Jana a Marcel