Utiekli pred ruskými dronmi. Teraz potrebujú našu pomoc.

Arťom, baba Ľubov, Milana, Žeňka a desiatky ďalších ľudí z Pokrovskeho museli utiecť pred ruskými dronmi. Zachránili si holé životy. Teraz potrebujú našu pomoc.

Arťom z dediny Pokrovske pri Nikopole je od narodenia pripútaný na invalidný vozík. Má 14 rokov, ale rozpráva ako dospelý chlap. Racionálne, pokojne a presne hovorí o svojej chorobe, liečbe, možnostiach aj obmedzeniach. Na výlete mimo najbližšieho okolia bol len raz v živote. V Dnipre, kam ho pred rokom spolu s ďalšími deťmi zobral pastor Roman s manželkou Innou. Bola to prvá z mnohých akcií, ktoré sme vďaka dobrým ľuďom zo Slovenska pre deti z Nikopola zorganizovali.

Minulý rok sme Arťomovi kúpili nové batérie do jeho elektrického vozíka. Konečne mohol vyraziť na ulicu. Samozrejme, len keď bol aspoň na chvíľu pokoj od ruských dronov. Ale bolo že to radosti. Za vozíkom ťahal kamarátov na kolieskových korčuliach a Ťoma sa konečne naozaj úprimne tešil.

Baba Ľubov z tej istej dedinky sa stará o dve vnučky – 12-ročnú Milanu a 30-ročnú Žeňku, ktorá je pripútaná na lôžko. Je to neuveriteľná optimistka. Raz, keď sme k nej prišli, mala vybité všetky okná na domčeku stojacom na brehu Kachovskej priehrady.

„Padla nám sem na ulicu ruská mína. Okná vytrepalo, ale všetko sklo popadalo mimo postele, na ktorej ležala vnučka. Boh nás ochraňuje pred ruským zlom,“ povedala nám.

Keď sme boli v Pokrovskom, Kapulivke a ďalších dedinách na brehu Kachovky naposledy roznášať humanitárnu pomoc, situácia bola zlá. Veľmi zlá. Náš detektor dronov Čujka neustále pípal, sociálna pracovníčka Kaťa, ktorá nás sprevádzala, bola ako na ihlách. Z druhej strany Dnipra, z tej, na ktorej sú ruskí okupanti, prilietal jeden dron za druhým. Hnusné, bzučiace vražedné stroje loviace civilistov.

Len civilistov.

Na tomto úseku Dnipra ukrajinská armáda nemá žiadne jednotky. Vypustená priehrada plná bahna tvorí prirodzenú prekážku a peší útok je prakticky nereálny. Ruským agresorom to však nebráni v terorizovaní Nikopola a okolitých dedín. Z mesta a jeho okolia si spravili strelnicu. Z obyvateľov živé cvičné ciele.

Neštítia sa ničoho. Starci. Ženy. Deti. Sanitky. Autá s evakuovanými civilistami.

Ruský teror sa nakoniec stal neúnosný. Arťom s rodičmi a súrodencami, baba Ľubov s oboma vnučkami a desiatky ďalších obyvateľov Pokrovskeho boli nútení opustiť svoje skromné domčeky. S pomocou Romana a dobrovoľníkov z farnosti sa presťahovali do dedín, kam ruské kamikadze FPV drony nedoletia. Alebo aspoň nie v takom množstve.

Z domovov utekali v noci, v chvate a naozaj len s tým najnutnejším. Rusi totiž využili aj evakuáciu a útočili dronmi na vozidlá odvážajúce civilistov.

Stali sa z nich vyhnanci a bezdomovci vo vlastnej krajine. Vďaka susedovi, ktorému je aj najväčšia krajina na svete malá.

Utiekli. Zachránili si holé životy. Teraz sa zariaďujú od nuly. Potrebujú toho veľa, lebo nemajú takmer nič. Postele, matrace, deky, základné vybavenie, potraviny, lieky, hygienu. Veci, ktoré sú pre nás samozrejmosťou. Pre nich sú teraz začiatkom nového prežitia.

Pomôžme Arťomovi, babe Ľubov, Milane, Žeňke a ďalším ľuďom z Pokrovskeho. Pomôžme tým, ktorí prišli o domov, ale nie o dôstojnosť. Pomôžme Nezlomným z Pokrovskeho znovu sa postaviť na nohy.

Lebo pred ruskými dronmi utiekli. Ale sami to nezvládnu.