Prináša aj strach. Neistotu. Hnev. Úzkosť. Samotu. Dlhé čakanie. Chvíle, keď človek nevládze hovoriť. Aj dni, keď je najťažšie zostať sám.
Nemocnica tieto pocity často ešte zosilňuje. Človek je mimo svojho domova, v cudzom prostredí, odkázaný na kolobeh vyšetrení, liečby a čakania.
Aj keď sú okolo neho lekári a sestry, nemocničné prostredie sa prirodzene sústreďuje najmä na liečbu a zdravotné úkony. Na mnohé pocity, obavy či obyčajný ľudský rozhovor už často nezostáva priestor. Aj keď chorého prídu navštíviť blízki, často im nepovie všetko, čo prežíva — nechce ich zaťažovať vlastným strachom a bolesťou.
Mnohé pocity tak človek nesie v tichu sám.
Preto existujú Vŕby.
Občianske združenie Vŕby už viac ako 23 rokov prináša onkologickým pacientom v nemocniciach ľudskú blízkosť, prítomnosť a psychosociálnu podporu.
Naše Vŕby – vyškolení laickí dobrovoľníci prichádzajú za pacientami ako človek k človeku. Často sa práve im ľudia dokážu zdôveriť s tým, čo nepovedia ani svojim blízkym. Cítia slobodu a bezpečie hovoriť o tom, čo práve prežívajú, pretože ich neťaží záväzok ani citový vzťah.
Veľmi často vypočutím. Inokedy formou rozhovoru. Niekedy tichou prítomnosťou. Alebo hudbou, tvorivou aktivitou či podaním šálky teplej kávy a čaju. Pretože aj malé gesto dokáže v ťažkej chvíli priniesť pocit úľavy.
Vo Vŕbach veríme, že nikto by nemal prechádzať chorobou sám. Aj preto majú dobrovoľníci v zdravotníctve svoje dôležité miesto – byť pri človeku, keď to potrebuje.













