Neviditeľní
Sme pár kilometrov od frontovej línie niekde za mestom Kostyantinivka a niekde nad nami sa ozve podozrivý zvuk. Dronistu Ťochu to už nerozhodí. Akurát nás vyzve, aby sme sa presunuli o pár metrov ďalej, pod maskovaciu sieť. Tá pri pohľade zhora splýva s prostredím. Pomáha ukrývať ľudí, vybavenie a autá pred nepriateľskými dronmi, ktoré nesú smrť.
Všade, kde sú vojaci, vrátane domčekov v prifrontových dedinách, kde prespávajú a trávia pokojnejšie dni, ak nie sú na rotáciách v zákopoch na „nule“, chránia ich životy maskovacie siete. Kým v teplejších ročných obdobiach sú vhodné zelené a zelenohnedé siete, v zime a snehu sú nenápadnejšie biele.
Bojovníci v tyle
Maskovacie siete vyrábajú dobrovoľníčky a dobrovoľníci po celej krajine. Napríklad ako je Irina Sidorenko. Rodáčka z Kramatorska takto pomáha ukrajinským vojakom od roku 2014. V Kramatorsku organizovala skupinu dobrovoľníkov „Včielky“. Keď Rusi vo februári 2022 zaútočili na Ukrajinu naplno, pokračovala v tom, čo je správne. Kramatorsk a jeho obyvatelia boli od začiatku pod paľbou nepriateľa. Potom prišiel útok na vlakovú stanicu. Na evakuačný vlak čakali 8. apríla 2022 hlavne mamy s malými deťmi. Rusi na ne hodili bomby. Na stanici zostalo 60 mŕtvych tiel. Ďalších 109 ľudí bolo zranených.
Irina s mužom Vladimirom a vnučkou Darou sa rozhodli odísť z mesta. „Uvedomila som si, že falošné hrdinstvo nemá žiadny význam. Ak by sme zostali a niečo sa nám stalo, aj tak by sme nikomu nepomohli.“ Zbalili to najnutnejšie – v prvom rade, samozrejme, materiál na maskovacie siete – a napchali sa do auta. Na ceste boli tri dni.
Viac o Irine si môžete prečítať tu:
„Nevedeli sme, kam ideme,“ pokračuje Irina. „V mestách a dedinách ponúkali odídencom nocľah a jedlo. Neviem, ako sme dorazili sem, do Kutsivky.“ Je to malá dedina s blatiskými cestami v Čerkaskej oblasti. Do školy chodí len pár detí. Preto starosta časť veľkej školskej budovy premenil na ubytovanie pre odídencov. Irina s rodinou zostala najprv na noc. A už neodišli.
1 meter štvorcový za 1 euro
Hádajte, čo ráno urobila Irina ako prvé? Išla za riaditeľom školy s otázkou, či nemá voľný priestor, kde by postavila rám a viazala maskovacie siete. Dal jej k dispozícii nepoužívanú triedu. Okamžite tam natiahla svoje rámy a povrázky. Cez facebook zháňala od známych vhodný materiál. S manželom Vladimírom prácu neprerušili ani na deň. Hotové sieťky posielajú vojakom väčšinou poštou – aj keď to znamená cestovať tridsať kilometrov autobusom na najbližšiu poštu.
Potom si Sidorenkovci prenajali v Kutsivke domček. Najviac miesta v ňom zaberajú rámy na výrobu sietí. Irina s Darou ukazujú, ako naťahujú povrazy a ako na ne priväzujú prúžky látky, ktoré im predtým pripravil Vladimir. Kedysi používali každý dostupný materiál, posteľné plachty, čokoľvek. Dnes sú vhodné materiály dostupnejšie, sú menej horľavé, dobre držia tvar, nenasiaknu vodu a vyrábajú ich s maskovacou potlačou.
Režim dňa je pevne daný. Irina s Vladimirom sú dôchodcovia. Takže sa výroba sieti stala pre nich prakticky zamestnaním. Ich siete sú medzi vojakmi obľúbené. Často posielajú Irine fotky s otázkou: „Nájdeš svoju sieť?“ Vyrábajú siete rozličných veľkostí, od menších na mínomet až po také, ktoré sa naťahujú nad celým dvorom. Čas a námahu Irina a Vladimir obetujú ochotne. Materiál na siete však musia kupovať. Dôchodky sú však v Ukrajine nízke a sami to nezvládnu. Jeden meter štvorcový siete vychádza približne na jedno euro. Pomáhajú však chrániť životy vojakov. Pomôžeme im?







