Ako sa píše Lepší príbeh
Som Martin Zambor, pracujem ako terapeut v oblasti duševného zdravia a som zakladateľ terapeutickej kaviarne Lepší príbeh. Nie som marketér, tak mi prosím, prepáčte, ak bude tento text kostrbatý.
Lepší príbeh je terapeutická, tréningová kaviareň, v ktorej pracujú ľudia zotavujúci sa z duševného ochorenia. Otvorili sme ju, lebo slovenský prístup k vážnym duševným ochoreniam je „tu máš diagnózu, invalidný dôchodok a neotravuj“. A pritom vieme, že práca je prvým krokom k návratu do bežného života, k životu v spoločnosti, k obnovovaniu sociálnych väzieb. A vieme aj to, že ľudia s duševným ochorením sú s adekvátnou liečbou až na výnimky schopní aspoň v obmedzenej miere pracovať.
Asi každý terapeut má v starostlivosti klienta, ktorý by po absolvovaní dlhej terapie zvládol prácu, ale nik ho nezamestná, lebo je 5–8 rokov doma. Mne to nedalo. Tak vznikol Lepší príbeh.
Kolegovia v zotavení u nás získavajú pracovné návyky, skúsenosti s pravidelnou prácou v malom tíme, trénujú si sociálne zručnosti, no predovšetkým sa učia rozumieť vlastnému ochoreniu – čo im ich ochorenie dovolí a v čom ich z pracovného hľadiska limituje. Nechceme, aby u nás kolegovia boli celý život. Snažíme sa ich pripraviť na to, aby si po čase strávenom u nás našli bežnú, nepodporovanú prácu.
V kaviarni dávame prácu 20 kolegom s duševným ochorením; viac ako polovica z nich má štátom uznanú zníženú pracovnú schopnosť. Okrem nich tu pracujú terapeuti, tréneri, ľudia, ktorí našich kolegov zaškoľujú, vedú, podporujú, a keď treba, kryjú im chrbát.
Nepýtajte sa ma, kto je tréner a kto kolega v zotavení. Nepoviem vám to ja ani kolegovia. Nie je to dôležité a len málokedy sa to dá uhádnuť. Všetci sme obyčajní ľudia. Podľa našich pravidiel sa u nás môžem takto odhaliť (vyoutovať) len ja a Katka, vedúca kaviarne.
Lepší príbeh je pestrofarebné miesto. A nie je to problém.
Sme veľmi pestrá kaviareň. A nemyslím len to, že niekto je hetero a niekto kvír. Sú chvíle, keď máme za barom vyštudovaného učiteľa katolíckej teológie a pri ňom dospievajúceho kolegu, ktorý je biologicky žena, ale oslovujeme ho v mužskom rode. Niektorí z nás majú len základnú školu, niektorí sú vyučení, jedna kolegyňa však má doktorát z prírodných vied. (Ak budete potrebovať pomôcť s chémiou, zastavte sa.) Niekto je úzkostný, niekto depresívny, niekto sa u nás učí žiť s poruchou osobnosti, niekto s psychózou, a niekto s tým, že fyzické zdravie mu už nedovolí vykonávať jeho doterajšiu prácu. Ak chcete vedieť, čo nejde mne, tu to je: mám stres, keď mám hovoriť k ľuďom. Často sa pritom zadýcham.
Máme kolegov po päťdesiatke, ale aj štyroch kolegov, ktorým sa nedarí chodiť na strednú školu. K nám chodia. Asi niečo robíme inak.
Máme svojich psychiatrov a svojich terapeutov. Veľa sa jeden od druhého učíme – o tom druhom i o sebe.
Kaviareň nám berie veľké množstvo času a energie. Naty, moja žena, ma doma často upozorňuje, že som vyčerpaný. Ale zároveň vidí, že tou kaviarňou žijem.
Za posledných šesť mesiacov si našlo prácu šesť našich kolegov. V máji kolegyňa zamierila do škôlky. V júni kolega odišiel do eventovej firmy, v júli sa ďalší kolega rozhodol odísť a hľadať si prácu baristu, v auguste sa s nami rozlúčila mladá kolegyňa, ktorá skúša spájanie rôznych pozícií na rôznych miestach. Ďalšia kolegyňa sa od septembra vrátila do školy, a ešte ďalšia práve absolvuje skúšobné zmeny ako čašníčka v cukrárni s pekárňou.
Lepší príbeh sa dá písať len medzi ľuďmi
Terapeutická kaviareň nemôže byť kdekoľvek. Aby naši kolegovia mohli písať svoje lepšie príbehy, Lepší príbeh musí byť na dobrom, viditeľnom mieste. Niekde, kam chodia ľudia, aby naši kolegovia mali koho obsluhovať a na kom získavať skúsenosti, a aby aj zákazníci videli, že ľudia v zotavení sú rovnakí ako iní a nemusia sa ich báť. Hej, aj toto sme zažili: inšpektori práce sa u nás vraj cítili ohrození, lebo naši kolegovia s diagnózami majú prístup k nožom a mohli by niekomu ublížiť. Je pravda, že viacerí naši kolegovia ubližovanie ostrými predmetmi dobre poznajú. Roky ubližovali sami sebe. Viacerí majú na rukách jazvy po takýchto bojoch. (Inšpektori sú v poriadku, odišli nezranení.)
Ale naspäť k miestu pre kaviareň. Hľadali sme ho dlho, skúšali sme cez mestskú časť aj inak, napokon sme našli priestor v obchodnom centre Vivo. Nevieme, ako dlho tu zostaneme, to nezáleží len od nás. Zatiaľ tu sme. Je to pekný priestor, 10 stolov, cca 36 stoličiek. Robíme literárne popoludnia, výstavy obrazov, koncerty, umelecké vystúpenia. Vystavoval u nás Erik Ondrejička či Martin Knut, hrala u nás Zuzana Homolová, Karin Sarkisjan, Ady Kelemen aj Evolet, tancovala tu Kata Zagorski. (Všetko nájdete na našom webe, facebooku a instagrame @lepsi_pribeh.)
Pomôžte nám zostať na dobrom mieste – či už vo Vive, alebo niekde inde. Naše ročné nájomné s energiami je približne 18.000 eur. Ak získame menej, nevzdáme to. A ak z tejto zbierky náhodou získame viac, peniaze použijeme na úhradu prevádzkových nákladov a výmenu čalúnenia gaučov v kaviarni, ktoré už dosluhuje.
A viete čo? Niekedy sa zastavte. V kaviarni ma nájdete až na výnimky vždy v pondelok a v stredu dopoludnia. A vlastne aj v iné dni, ale v pondelok a v stredu tam bývam takmer vždy.
Dáme si spolu dobrú kávu. Kávu, ktorá píše príbehy.
