Život a dielo niektorých ľudí sú také inšpiratívne, že si zaslúžia knižné spracovanie. Patrí k nim aj výtvarník Fero Guldan. Hoci bol významným činiteľom Verejnosti proti násiliu počas novembrovej revolúcie v roku 1989 a neskôr aj prvým porevolučným riaditeľom Slovenskej národnej galérie, hoci je Slovensko posiate ním vytvorenými pomníkmi, pamätníkmi, mozaikami, sochami, reliéfmi, obrazmi aj inými jeho dielami, hoci vystavuje v Európe aj zámorí, hoci desaťročia pôsobil ako publicista a tŕň v päte mocných, a hoci v novembri oslávi 71 rokov, kniha o ňom ešte nevznikla.
Niektoré Ferove diela pritom poznajú na Slovensku prakticky všetci vrátane laikov, len si to možno neuvedomujú – napríklad pamätník na mieste výbuchu auta Róberta Remiáša v Karlovej Vsi. Koľko výtvarníkov si môže povedať, že nejaké ich dielo doslova zľudovelo?
Kto to vymyslel?
S nápadom na knihu prišiel Miroslav Pollák, zakladateľ OZ Krásny Spiš, vydavateľ, publicista, matematik, jeden z košických lídrov novembrovej revolúcie, výrazný aktivista za ľudské práva, porevolučný poslanec parlamentu a splnomocnenec vlády pre rómske komunity za premiérky Ivety Radičovej. Najskôr však na ňu musel presvedčiť samotného Fera. Ten si totiž nepotrpí na pochvaly, ocenenia či potľapkávania po pleci. Keď sa ho podarilo presvedčiť, Miro oslovil novinára, ktorý sa rozhovorom venuje už takmer 20 rokov – Karola Sudora.
„Vedel som, že Ferko sa vždy a bez zaváhania postaví na správnu stranu. Že dokáže bez problémov a láskavo komunikovať s vysokými šaržami rovnako ako s posledným lúzrom. Že si ho nedokáže podriadiť žiadna inštitúcia. Fero nemlčí pri žiadnej nespravodlivosti, o ktorej sa dozvie. Je taký nebojácny a slobodný, až ostal chudobný, ale zároveň spokojný.
Ferko pomáha slabším, hoci sám nemá prakticky nič. Vytvára náhrobné kamene na hroboch anonymných utečencov, ktorí zomreli pri prekročení našich hraníc. Stavia pamätníky a pomníky ľuďom, ktorým sa udiala veľká skrivodlivosť. Upozorňuje na momenty, na ktoré nesmieme zabudnúť. Jeho diela skrášľujú chrámy ako kostoly a synagógy, ale napríklad aj kaplnku na detskej onkológii. To, za čo by iní vzali veľké peniaze, on bežne vytvára zdarma, alebo za odmenu, ktorá často nepokryje ani náklady. Ferko sa rozdáva tak, až si mnohí ťukajú na čelo. Nikdy sa nesťažuje, nikdy nežiada o pomoc. Nemožno si ho nevážiť," vraví Karol.
Hovorili sme nielen s Ferom, ale aj s 21 jeho najbližšími
Keďže Fero po mozgovej porážke otvorene priznáva, že pamäť mu už neslúži ako predtým, k mnohým témam sa s Karolom vracali opakovane. Fero ho zároveň poprosil, aby pre úplnosť oslovil aj množstvo jeho blízkych kamarátov a rodinných príslušníkov.
Nik neodmietol, a tak je v knihe okrem veľkého rozhovoru s Ferom aj 21 ďalších. O tom, aký je Fero, čo s ním zažili, o jeho pozitívach a chybách rozprávajú Miroslav Pollák, bývalá partnerka a mama Ferovej dcéry Terézie Jana Štúrová, spisovateľ Ľubomír Feldek, Ferova druhá manželka Eva Guldanová, spolužiak z vysokej školy a výtvarník Feďo Majerech, kamarát a aktivista Ján Ohorčák, Ferov syn z prvého manželstva Michal Guldan, Ferova dcéra z druhého manželstva Irena Guldanová, Ferov lekár Peter Belan, kurátorka Eva Trilecová, sociológ Fedor Gál, politik František Mikloško, lesník a protikorupčný aktivista Ján Mičovský, publicistka a riaditeľka Nadácie Charty 77 Zuzana Szatmáry, kamarát z detstva a stavebný projektant Juraj Zákopčan, psychiater Péter Hunčík, ochranár Mikuláš Huba, sochár Jozef Barta, kazateľ Daniel Pastirčák a stavebný projektant Pavel Valábik. Vznikla tak zaujímavá mozaika vážnych aj vtipných pohľadov na človeka, ktorého síce oslovení majú veľmi radi, ale zároveň dokážu byť aj kritickí.
Foto: Andrej Lojan
Kto je Fero Guldan (1953)
Narodil sa a vyrastal v Nitre, žije na samote vo vinohradoch nad Svätým Jurom. Vyštudoval Stavebnú fakultu SVŠT v Bratislave, navštevoval maliarske kurzy akademického maliara Mariána Velbu, pracoval ako projektant stavebných rekonštrukcií v Bratislavskom stavebnom podniku. Za socializmu sa pohyboval v disente medzi výtvarníkmi, ochranármi, architektmi, sociológmi a pamiatkarmi, po revolúcii v roku 1989 pôsobil ako redaktor novín VPN s názvom Verejnosť. V roku 1990 bol poverený riadením Slovenskej národnej galérie, odvtedy je na voľnej nohe. Je známym výtvarníkom, sochárom a publicistom, vystavuje doma aj v zahraničí, ilustroval množstvo kníh, na konte má množstvo pomníkov a pamätníkov.
Kto je Karol Sudor (1975)
Vyrastal v Dunajskej Lužnej, ale už roky žije na dedine pri Veľkom Krtíši. Od novembra 2006 do októbra 2014 pôsobil v denníku SME, kde pripravoval rozhovory a reportáže. Od novembra 2014 publikuje v Denníku N, rozhovormi od roku 2012 prispieva aj do pouličného mesačníka Nota bene. Desaťkrát bol nominovaný na Novinársku cenu Nadácie otvorenej spoločnosti, päťkrát ju vyhral v kategórii Najlepší rozhovor. Je autorom ďalších štyroch kníh rozhovorov.
