Som päťdesiatnička. Jedna z “neviditeľných žien”. Väčšinu z nás málokto registruje, málokto o nás premýšľa. A ak, tak len v súvislosti s výkyvmi nálad z prebiehajúcej menopauzy a so syndrómom opusteného hniezda. Akoby sme pre okolitý svet šedli a vyhasínali.
Pravdou je, že vnútri stále horíme. Naše príbehy vekom nadobudli zrelosť, rafinovanosť a zvláštne odtiene.
Bolo by prospešné pre všetkých, keby si naše okolie uvedomilo, že sme stále tu, nielen ako matky, kolegyne, ale aj ako ženy.
Napísala som 5 príbehov zo života jednej z nás a nazvala som ich, zdanlivo paradoxne, Muži a cesty. S vašou pomocou ich chcem poslať do sveta. Verím, že majú čo povedať nielen mojim rovesníčkam.
„Život po štyridsiatke bol ako stará ťažká žmýkačka na bielizeň, ktorú si pamätala z detstva. Nejakým nedopatrením sa v nej ocitla. Všetko sa krútilo rýchlejšie a rýchlejšie, už sa nedali rozoznať farby ani tvary a Eva, bez dychu, pricapená na steny žmýkačky, sa modlila, aby to celé už preboha niekto vypol.“
(úryvok z knihy „Muži a cesty“)
















