Projekt knihy „Ešte raz… Hudba v balete“
Autorka knihy, Mária Bugová, je korepetítorka baletu s mimoriadne bohatou umeleckou praxou. Počas svojej viac ako 57-ročnej kariéry pôsobila ako klaviristka a korepetítorka pri baletných tréningoch, skúškach a predstaveniach.
25 rokov pracovala v Slovenskom národnom divadle, kde spolupracovala s generáciami tanečníkov, pedagógov a choreografov. Následne pokračovala vo svojej umeleckej činnosti vo Švajčiarsku, kde pôsobí viac ako 22 rokov a dodnes aktívne spolupracuje s baletnými umelcami.
Je absolventkou Konzervatória v Bratislave na Tolstého ulici, ktoré ukončila v roku 1974 s červeným diplomom.
Pripravovaná kniha je osobným aj odborným pohľadom na svet baletu z jedinečnej perspektívy – z miesta pri klavíri v baletnej sále. Zachytáva skúsenosti, príbehy a hudobnú prácu korepetítora, ktorá je neoddeliteľnou súčasťou baletného umenia, no často zostáva pre divákov skrytá.
Cieľom projektu je zachovať tieto skúsenosti pre ďalšie generácie tanečníkov, pedagógov a študentov umenia a zároveň priblížiť verejnosti fascinujúci svet spolupráce hudby a pohybu.
Finančná podpora by bola použitá na dokončenie rukopisu, odbornú redakciu, grafickú úpravu a vydanie knihy.
Veríme, že tento projekt môže byť hodnotným príspevkom k dokumentovaniu histórie baletu a hudobnej spolupráce v baletnom umení.
Ďakujeme za zváženie podpory tohto projektu.
Predpokladaný termín vydania knihy je december 2026
Kto za kampaňou stojí?
Som Maria Bugová, mám 57 rokov a celý život som korepetítorkou baletu.
Pôsobila som v SND 25 rokov
Aktuálne pôsobím vo Švajčiarskom Basilej 22 rokov a som korepetítorkou dodnes
V Roku 1974 som ukončila konzervatórium na Tolstého ul v BA-červený diplom. Chcem odovdať svoje skúsenosti…ako vidím svojimi očami balet…
Náhľad do knihy:
Volám sa Maria Bugova, rodená Končeková, a narodila som sa 12. februára 1953 do muzikantskej rodiny, kde hudba nebola len súčasťou nášho domova, ale aj našich duší.
Môj otec bol trumpetista, mama speváčka a brat huslista. Už odmalička som bola obklopená tónmi, ktoré v našej domácnosti rezonovali každý deň, a práve táto atmosféra ma inšpirovala, aby som sa aj ja vydala na hudobnú cestu.
Môj najväčší sen bol študovať na konzervatóriu v Bratislave a stať sa najlepšou žiačkou v hre na klavíri. Tento cieľ ma poháňal a motivoval, aby som denne cvičila 6 až 8 hodín. Každý jeden deň som venovala klavíru svoj čas, svoju energiu, svoje myšlienky – všetko. Už od malička som vedela, že ak chcem dosiahnuť svoj cieľ, musím vynaložiť obrovské úsilie.
Konzervatórium nebolo jednoduché.
Rivalita a konkurencia medzi spolužiakmi bola na dennom poriadku. Všetci sme mali sny, túžby a cieľ stať sa najlepšími. Táto súťaživosť ma naučila odhodlaniu a tvrdej práci, ale zároveň mi pomohla pochopiť, že v hudbe je najdôležitejšie byť verný sebe a svojmu vnútornému hlasu.
Mala som šťastie, že som sa mohla učiť od profesora Mašindu, ktorý nebol len technicky zdatný pedagóg, ale aj niekto, kto ma učil ponoriť sa do hlbín hudby. Pod jeho vedením som sa naučila nielen hrať správne tóny, ale aj rozumieť, čo skladba hovorí, a oživiť ju. Zdôrazňoval, že každý hudobný žáner si vyžaduje odlišný prístup – iná dynamika, iný úder prstov, presnosť tempa. Často nám pripomínal, že v čase Johanna Sebastiana Bacha klavír neexistoval, a skladby sa hrali na nástrojoch ako cembalo či spinet, ktoré nepoznali dynamiku v podobe, ako ju poznáme dnes.
Dosiahla som to, po čom som tak túžila – ukončila som konzervatórium s červeným diplomom a stala som sa najlepšou klaviristkou roka 1974. Mala som pred sebou celý život a verila som, že hudba bude mojím hlavným sprievodcom. No, ako sa hovorí, človek mieni, ale Pán Boh mení…
