Fyzicky a hlavne duševne.
Doteraz som otravovala keramikárov kade tade a zistila som, že k dokonalosti potrebujem vlastnú pec. Aby som mala priamy kontakt s celým procesom. A zároveň by som rada takto hendikepovaným ľudom, ktorí chcú byť potrební, pomohla pomocou workshopov a splnila im ich sny.
Mňa v produktívnom veku pobozkala smrť.
Nenadávam jej, som jej vďačná. Mozgová mŕtvica mi paradoxne dala nový rozmer žitia.
No dobre, pár vecí vzala, napríklad krátkodobú pamäť, ale viac dala. Som herečka života. Hrám najkrajšie roly. Som maliarka, spisovateľka a asi najviac ma pohltila úloha keramikárky. Vždy som túžila splynúť s hlinou. Nie tou v záhradke. Hlinou, kde sa dá vtesnať živoť. Vdýchnuť jej život. A tak vdychujem. Zachytávam emócie, prírodu, pocity, farebnosť. Keď s ňou pracujem, nemyslím na kraviny. Na svoj ,,osud,,. Nesťažujem sa, že prečo ja. A možno preto ja, lebo som dostala dar. Robiť, čo som plánovala dlhé roky. Fascinuje ma vtláčať hline dušu. Rukou vytvorené dielka, je vzácnosť. A keď niečo robím, tak je to naplno. Už nechcem byť závislá, vlastne chcem. Iba na sebe. Potrebujem vlastnú pec. Aby som cítila, precítila hlinu dokonale. Srdcom, rukami, nosom, hmatom. Vyberať výrobky z pece je vždy neuveriteľný orgazmus zmyslov.
Vískam vtedy od radosti, ako keď som bola krpec a dostala zahraničnú žuvku. Sporila som si jej chuť. Teraz chcem cítiť tú chuť opäť. Chuť nádeje, plnosti, chuť života. A rada by som tú chuť sprostredkovala aj ďalším. A priviedla ich pomocou kurzov k láske. A nielen k hline. Sny sú krásne. A ešte krajšie keď sa splnia.
