Dokumentárny film SANATÓRIUM NÁDEJ sa zameriava na príbeh kúpeľného mesta Tskaltubo v Gruzínsku. Ešte pred 30 rokmi najvýznamnejšie kúpele Sovietskeho zväzu sa po jeho kolapse a následnej vojne medzi Abcházskom a Gruzínskom zmenili na najväčší utečenecký tábor v krajine, kde do 20 sanatórií ubytovali približne 6000 ľudí. Vojnové zločiny neboli nikdy potrestané a práve v súvislosti s vojnou na Ukrajine sa znovu rany otvárajú a Gruzínsko chce aby svet uznal, to čo sa dialo v Abcházsku za genocídu gruzínskeho národa.
Jeden hotel ako jedna dedina – 500 ľudí, dom komprimovaný na veľkosť kúpeľnej izby.
Celé rozvetvené rodiny, ktoré v Abcházsku prosperovali vďaka sovietskemu turizmu a úrodným plantážam citrusových plodov a čaju, sa náhle ocitli v uzavretom svete jednej izby o veľkosti 16 metrov štvorcových. Výhľad na more či mandarinkové plantáže v tropickom Abcházsku sa zmenili na výhľad z okna na šiestom poschodí.
Je možné zabudnúť na svoju minulosť?
Z Gruzínska je čoraz obľúbenejšia turistická destinácia. Pompézne kúpeľné domy v empirickom stalinistickom štýle priťahujú developerov, ktorí ich chcú premeniť na luxusné hotely. Vláda chce zo Tskaltuba znovu spraviť top rezort.
Sanatóriá sa vyprázdňujú a ostáva v nich už len niekoľko desiatok posledných obyvateľov. Majoritní Gruzínci prezentujú Tskaltubo buď v nostalgii sovietskej velkoleposti alebo vkladajú nádeje do budúceho rezortu. Na posledných 30 rokov úpadku kúpeľov a jeho nedobrovoľných obyvateľov chce každý zabudnúť. Je možné ale túto historickú vrstvu úplne zmazať?
Poslední obyvatelia Tskaltuba
Vo filme sledujeme Nunu a Gia, posledných obyvateľov jedného zo sanatórii, ktorí sa v ňom rozhodli zostať pokiaľ sa bude dať. Vytvorili si v ňom napriek náročným podmienkam nový domov a stala sa z nich rodina. Život v sanatóriach je pre nich posledná niť, ktorá paradoxne týchto ľudí spája s ich domovom v Abcházsku.
“Tskaltubo navštevujem 10 rokov. Za tie roky som si vybudovala dôveru a spriatelila sa s viacerými obyvateľmi sanatórii a ich životný príbeh chcem vo filme zachytiť. Niektorých presťahovali, niektorí už zomreli. Na vysťahovanie čaká aj Gia a Nunu – naši dvaja hlavní hrdinovia filmu, ktorí sa rokmi stali časťou môjho života ako ja ich”, hovorí režisérka Andrea Kalinová.
Film si kladie otázky, ktoré sú univerzálne pre každého, kto musel nedobrovoľne opustiť svoj domov. Kedy je človek zmierený s vysídlením, stratením domova, a je to vôbec možné? Čo je domov? Je domov stále v Abcházsku aj keď väčšinu života už prežili v Tskaltube? Považuje Tskaltubo niekto za svoj domov?
Ako to začalo?
Andrea Kalinová sa ako fotografka venuje kúpeľom, kúpeľným domom a rôznym iným formám rekreácie dlhé roky. Prvýkrát Gruzínsko navštívila v roku 2014 ako turistka, jedným z jej cieľov bola samozrejme návšteva kúpeľov. Tak sa dostala do Tskaltuba.
Ako spomína Andrea: “Hľadali sme kúpeľný dom, kde by sme mohli vyskúšať procedúry, ale keď sme sa priblížili, niečo nebolo v poriadku. Na chodbách hrali deti futbal, foyer bol prázdny a zabednený, aj dvere reštaurácie boli zabednené. Vonku nám staršie dámy vysvetlili situáciu slovami: Už vyše 20 rokov tu nie je hotel, žijeme tu ako utečenci vo vlastnej krajine.“
