16. 7. 2026 7:47
Keď už boli všetci zbalení a pripravení na odchod, sadli sme si do kruhu na lavičky pred naším ubytovaním uprostred lesa s výhľadom na kopec a rozhľadňu Polomské očko. Hovorili o tom, čo sa im v tábore najviac páčilo a čo najdôležitejšie si chcú odniesť domov. Deti z ukrajinského Chersonu. Najmenšia, Vera, má osem, najstarší tínedžeri sedemnásť. Mladšie deti si na život bez vojny ani nespomínajú. Nikdy neboli v normálnej škole. Nepoznajú bezstarostné chvíle, kedy nehrozí žiadne nebezpečenstvo z oblohy. Počas svojich krátkych životov zakúsili strach, smútok, izoláciu, smrť blízkych, rozdelenie rodiny, bezsenné noci niekde v pivnici, niektoré aj okupáciu, sťahovanie do provizória…
Dva týždne na Slovensku predstavovali zmenu. Celé dni vonku, pod modrou oblohou, na slnku, ktorého sa im doma dostáva tak málo. Nekonečné hry, šport, rozhovory s kamarátmi, smiech. Aktivity a výlety – kúpalisko, opekačka, rafting, tarzania dráha, jazda parným vláčikom, hladkacia zoo, turistika vrátane prekonania rokliny po stúpačkách…
Tieto deti nepozerali do mobilov. Doma je ich najlepším kamarátom väčišnou četbot. Tu mali reálnych kamošov. Ak sme práve neboli na výlete alebo nemali spoločné aktivity, brali si lopty a hrali sa spolu. Na maximál si užívali voľnosť a prírodu. Na kúpalisku zas vodu a tobogány – ako všetky deti, aj tie chersonské bazény zbožňujú, aj keď – ako povedala malá Aňa: „Neviem plávať. Nemala som sa to kde naučiť.“
Celý text si môžeš prečítať tu:
https://blog.sme.sk/janacavojska/spolocnost/14-dni-bez-vojny-a-museli-sme-ich-poslat-naspat
Dva dni pred odchodom naspäť do Ukrajiny prišlo jedno dievčatko s teplotou 38. Po krátkom rozhovore sme zistili, že má stres z návratu domov. V ten posledný večer sme sa so všetkými lúčili silnými objatiami. Boli aj slzy. Odchádzali s vedomím, že návrat do ostreľovaného mesta nemusia prežiť. Z Odesy do Chersonu mali cestovať autobusom. Síce s policajným doprovodom a pod REB-mi, elektronickými rušičkami dronového signálu, ale to nezaručuje úplné bezpečie na ceste, ktorú russi ostreľujú.
V posledný večer, keď sme sedeli v kruhu, hovorili o tom, čo by si chceli zobrať odtiaľto so sebou? Odpovede boli rovnaké. Kamarátov. Sú vo veku, keď vznikajú najpevnejšie priateľstvá. Keď sa malý človek pozerá po svete a potrebuje spoznávať ďalších malých ľudí a prežívať s nimi radosť aj trápeníčko. Ukrajinské deti pripravili russkí vrahovia aj o toto.
„Moje očakávania sa splnili na 50 %,“ povedala tínedžerka Saša. „Chcela som si tu nájsť kamarátov. To sa mi podarilo. A chcela som sa vrátiť do Ukrajiny, kde už vojna nebude. To nevyšlo.“ Museli sme ju a ostatných poslať do ukrajinskej reality, v ktorej russi vraždia denne desiatky civilistov.
Preto už pripravujeme ďalších 14 dní na Slovensku pre deti z Chersonu. Prosíme, pomôž nám aj tentokrát.
ĎAKUJEME
NEZLOMNÍ – Jana a Marcel
