Ahojte milý darcovia. Veľmi pekne vám ďakujem za váš čas a každé euro vďaka ktorému nám pomôžete byť bližšie k nášmu cieľu. Cieľovú sumu sa síce nepodarilo vyzbierať, no aj napriek tomu sme vďačný. Za vyzbierané peniaze zabezpečím prevod niektorých dokumentov ktoré nám treba na nové víza a niečo málo minieme na syna ktorý je a nami v tejto našej situácii. Úprimne ďakujem donio.sk že nám dalo takúto možnosť. Vážim si vám a prajeme vam veľa šťastia s pozdravom rodina Jančiova a Kostianov 

Milí darcovia

Milí moji, čo ste svetlom v tme,

keď cesta domov v diaľke drieme,

moja výzva dnes už končí,

no nádej vo mne stále zvončí.

Sme ešte tu – v Gruzínsku,

v krajine snov i boja o iskru.

Prácu hľadám, dvere klopem,

každý deň si silu stropem.

Môj syn sa ma znova pýta,

„Kedy pôjdeme domov, mama?“

A ja len mlčím, v hrudi ticho,

lebo pravda znie aj trochu pichľavo.

Ešte nie dnes, možno nie zajtra,

no verím, že prídeme tam zas,

kde strom pozná naše mená

a vietor nesie vôňu domova.

Vaša pomoc – vaša láska čistá,

bola naším svetlom z krištáľov.

Bez vás by sme to nezvládli –

ďakujem vám zo srdca, moji anjeli.

Ešte máme kus cesty pred sebou,

no s vami v srdci – pôjdeme s nádejou.

Nie je to koniec, len tichý prechod,

na

dlhú púť, kde veríme v obrat.

Drahí priatelia a podporovatelia,

chcem sa vám z hĺbky srdca poďakovať za to, že nám pomáhate – mne, môjmu manželovi a synovi – aby sme mohli byť spolu pod jednou strechou. Bez vašej pomoci by to bolo takmer nemožné.

Naša situácia je momentálne veľmi neistá. Požiadali sme o víza, ale boli nám zamietnuté bez konkrétnych dôkazov, len na základe predpokladov. Je to nespravodlivé a bolestivé. Odvolali sme sa a v liste sme sa snažili vysvetliť, že naše manželstvo je skutočné, naša rodina je skutočná, a že chceme len žiť pokojný život spolu.

Najťažšie je to vysvetľovať nášmu synovi. Ako mu povedať, že možno budeme musieť odísť bez muža ktorého považuje za svojho  otca? Že láska, ktorá by mala byť oslavovaná, je teraz dôvodom, prečo nám zatvárajú dvere?

Sama sebe som sľúbila, že svoju rodinu ochránim, nech to stojí čokoľvek. Ak má byť moja láska k manželovi a synovi dôvodom na odsúdenie, tak to prijímam – ale nevzdám sa. Budem bojovať dôstojne a pokojne, ale s odvahou.

Ďakujem vám, že pri nás stojíte. Znamená to pre nás viac, než sa dá vyjadriť slovami.

S úctou,

Andrea

Milí priatelia, podporovatelia, darcovia,

už niekoľko týždňov čakáme na rozhodnutie o našej žiadosti o schengenské víza typu C, aby môj manžel mohol prísť za mnou – svojou manželkou. Toto obdobie bolo nesmierne náročné. Stretli sme sa s tvrdou komunikáciou, nepochopením, diskrimináciou, bolesťou… a veľkým strachom. Dnes nám prišiel e-mail – konečne padlo rozhodnutie. Momentálne cestujeme niekoľko hodín v starej mašrutke z jedného konca Gruzínska na druhý, aby sme si ho mohli osobne prevziať na ambasáde.Je 1:44 v noci. Môj manžel spi na sedadle predo mnou  a môj syn leží na sedadle vedľa mňa. Pozerám z okna do tmavej ulice, kde sem-tam blikne nejaké svetielko. Presne tak vyzerá môj život – v mori smútku a neistoty sa občas objaví malý záblesk nádeje. A práve tie malé svetlá – láska, podpora, nádej – ma držia nad vodou. Priznávam, mám veľký strach. Neviem, aké rozhodnutie nás zajtra čaká. Ale viem jedno: svojho manžela milujem viac než soľ. A som odhodlaná za našu lásku bojovať. Pre nás dvoch. Pre našu rodinu. Pre môjho syna. Z celého srdca vám ďakujem za každé euro, ktoré ste darovali. Za váš čas, ktorý ste venovali čítaniu nášho príbehu. Každé povzbudenie, každé gesto láskavosti je pre nás ďalším zábleskom svetla. Ďakujem vám, že ste s nami. 

S úctou Andrea