Podporte vydanie knihy "BUBLINA Príbeh matky"

Dobrý deň, všetkým,

som mama dieťaťa so zdravotným znevýhodnením. Náš syn Sebastián je výnimočný chlapec, ktorý našu rodinu už jedenásty rok učí nahliadať na život očami dieťaťa s poruchou autistického spektra.

Počas rokov 2020 až 2023 sme navštevovali Súkromnú spojenú školu Vodárenskú v Prešove, ktorá bola v tom čase jedinou možnou voľbou pre vzdelávanie nášho syna, nakoľko v okrese Stará Ľubovňa sme takúto možnosť nemali. Naša životná situácia sa vtedy veľmi zmenila, nakoľko sme týždenne dochádzali do školy. Počas týchto troch rokov som v Prešove aj pracovala a robila všetko preto, aby syn napredoval.

Napísala som knihu…

Covidové obdobie, ktoré bolo asi pre všetkých veľmi ťažké, mne umožnilo niečo, s čím by som sa chcela podeliť aj s inými rodičmi našich detí, a to bolo písanie knihy o mojom prežívaní so synovou diagnózou. Snažila som sa zachytiť moje pády i úspechy, fázy zmierenia a prijatia. Prispeli aj súrodenci a manžel, dokonca naša staršia dcéra vytvorila ilustrácie ku knihe, ktoré sú zasa výpoveďou jej vlastného prežívania a zmierenia.

Teraz, po štyroch rokoch som konzultovala svoju prácu s viacerými odborníkmi, ktorí ma povzbudili, aby som knihu vydala. 

Obraciam sa na Vás s prosbou o pomoc, ktorá by mi umožnila knihu vydať, a podporiť tak mnohých rodičov, ktorí hľadajú pochopenie a kompas v rovnakej životnej situácii.

Vopred sa chcem všetkým poďakovať aj za to, že si tento text prečítali.

Terézia

Matkám, ktoré často zablúdia v spleti autistického spektra a spektra neprijatia spoločnosťou. Matkám, ktoré sa cítia nepochopené a neprijaté, často padnú až na úplné dno vlastných síl, no stále usilujú o pomoc pre vlastné dieťa, pokrok a nádej. Ženám, ktoré hľadajú v sebe silu a vieru v lepšiu budúcnosť pre vlastné dieťa. 

Mucha

 Stáli sme vtedy pred naším domom. Asi desaťkrát som prízvukovala:

 ,,Nechoď tak blízko s tým bicyklom, lebo spadneš do potoka! Nechoď tak blízko, lebo.....! Sebinko, opatrne, neskúšaj to! Spadneš, uvidíš spadneš!“

Po chvíli skončil aj s bicyklom v potoku. Pomáhala som mu vyšplhať sa hore. Cestou sa mu povyzúvali topánky. Bol zablatený, poškriabaný, nohy mokré. Odniesla som ho domov, umyla, osušila a upokojila.

Po chvíli som sa rozhodla vrátiť sa po bicykel, ktorý zostal zaparkovaný v potoku. Kým som sa ja trmácala s bicyklom hore, on stihol v detskej izbe, ktorá je na druhom poschodí, vyliezť na parapet. Pozrela som sa smerom k domu a uvidela ho. Okná sme mali zabezpečené bezpečnostnými zámkami, no on práve v tej chvíli dokázal objaviť kľúč ukrytý za knihami. Musel ma niekedy vidieť, ako ho tam odkladám.

Nohy mi zdreveneli. Premkol ma hrozný strach a keď som uvidela, ako pootvoril okno, úplne sa mi zovrel žalúdok. Zvrieskla som: „ Choď dole!“

Hodila som bicykel  a utekala  do domu. Vbehla som do izby.

„Čo to stváraš?“

 ,,Mucha, mucha, mucha, mucha!“ opakoval  stále dookola.

On chcel iba muchu vypustiť von z izby. Neznášal vtedy bzučanie akéhokoľvek hmyzu.

Srdce mi bilo až v krku. Bolo mi zle, cítila som hnev a úzkosť zároveň. Drevené končatiny zrazu nabrali podobu gumy. Opustene som sa zviezla na koberec a dívala sa na  moje zmätené dieťa, ktoré nepozná hranice vlastného bezpečia a v duchu som sa sama seba pýtala – Čo ešte? Čo ešte príde? Dá sa vôbec dennodenne takto existovať?

Dá sa. Verte, že sa dá, hoci vaša nepohoda bude z vás zjavne sálať na všetkých v okolí. Vaším každodenným partnerom bude taký čudesný nepokoj, neutíchajúci pocit mať situáciu stále pod kontrolou a pritom tušiť, že táto cesta je ešte veľmi, veľmi dlhá.

Rada by som knihu ponúkla v predpredaji, …všetkým, ktorí sú ochotní podporiť náš príbeh. Knihou by som v rámci ,,Vianočnej akadémie" chcela potešiť zamestnancov a rodičov práve zo Súkromnej spojenej školy pre žiakov s autizmom v Prešove (v počte 1OO kusov). Peniaze by som rada použila na vydanie rukopisu BUBLINA, konkrétne vo vydavateľstve UNIVERSUM Prešov, kde som po odbornej konzultácii s pánom riaditeľom pochopila, že samej sa mi to zrealizovať nepodarí. 

Ďakujem všetkým !