"Behanie na magickom koberci": memoáre začarovaného bežca

Tu vám predstavím časti knihy, obsah a moje plány s ňou:

„Sú rôzni blázni, ktorí bežia – niektorí za dievčatami, niektorí bez dôvodu“

Knihu som začal písať pred 4 rokmi. Na radu môjho priateľa, spisovateľa, som nechal rukopis rok odležať a potom som si ho znova prečítal. Videl som to inými očami a výrazne som upravil úvod, pridal nové kapitoly a vynechal nudné časti. Pred touto finálnou verziou som rukopis ešte niekoľkokrát upravoval. Ako všetko na tomto svete, určite nie je dokonalé a mohlo by byť ešte lepšie, no verím, že dokonale vyjadruje moju lásku k behu a pocity, ktoré mi priniesol.

Táto kniha sprostredkúva pocity a emócie, ktoré som mal ako bežec počas 40 rokov behania a nazbieraných viac ako 100 000 km na podujatiach, od môjho prvého behu v starovekom, magickom Bagdade až po dnešok, od slabého 12-ročného chlapca, ktorý urobil svoje prvé bežecké kroky ulicami Bagdadu, cez člena najelitnejšej vojenskej jednotky – výsadkára, ktorému beh veľmi pomohol prekonať náročný tréning, až po dokonalé tempo a techniku a prekonanie prvých vážnych zranení, ktoré prišli až po 30 rokoch behu. Nie je to len kniha o behaní, je to príbeh o tom, čo som pri behu myslel a cítil, o neustálej prítomnosti spomienok na Bagdad v mojich bežeckých stretnutiach.

Obsah knihy

Prolog
Bagdadská noc, 1978.
Tu to všetko začalo. Tá vôňa starobylého mystického mesta ma dodnes sprevádza, keď bežím, zakliesnila sa niekde v mojich nosných dierkach a nemôže von. Nesie ma… S každým krokom sa šmýkam, akoby som lietal na magickom koberci detstva.

_{Na fotografii: Môj brat Srđan, Bert (s ktorým som prvýkrát bežal) a ja pred pamätníkom Alibabovi a 40 rozbójníkom v Bagdade.}

Krok za krokom – Samostatné učenie behu bez trénera môže byť niekedy až sparťanské, ale umožňuje tvrdohlavé zdokonaľovanie techniky.

Moja meditácia v pohybe – Beh môže byť spočiatku nudný, no časom sa premení na formu sebauvedomenia – keď ste na stope sami, vaše myšlienky sa začínajú obracať k sebe.

Hladný kôň neťahá voz – V tejto kapitole rozprávam o svojich skúsenostiach s výživou bežcov.

Vždy máte silu na ďalší finiš – Ach, finiš je najdôležitejšou súčasťou každého závodu. Vyžaduje veľkú duševnú silu, ešte viac než fyzickú. Ako som túto silu našiel v sebe?

Každého, kto beží, čaká jeho zranenie – Každý bežec sa skôr či neskôr zraní. Moje prvé vážne zranenie prišlo po 33 rokoch behania. Ako sa možno rýchlo zotaviť?

Hlúpe chyby sú nevyhnutné

Japonská záhrada na Vilinskej rieke –„V Bratislave, som našiel moju oázu pre meditáciu, väčšiu ako tá v Niši, ako sa patrí k mesto na brehu veľkej rieky, ale skrytú v Karloveské rameno, pokojnom toku Dunaja, jednom z posledných na Slovensku, s malým mysom, ktorý sa končí vŕbou a kde môžete sedieť meter alebo dva nad Dunajom, otočení na východ ako v mojej oáze pokoja.“

Koža je vodotesná
Sú preteky, za ktoré ľutujete, že ste ich neprehrali
Zvyk je odmena
Behaj kdekoľvek, behaj všade
Skúsenosť je najdrahší učiteľ, ale keď ťa niečo naučí – nezabudneš
Starím, starnem… – Všetci starneme. Blahoslavený ten, kto zostarne. Môj brat nebol takého šťastia. Môj najlepší priateľ, potápač, nebol takého šťastia. Starneme a strácame silu, ale nemali by sme prestať sa hýbať. Mám priateľa, ktorý vo veku 83 rokov stále získaval medaily v šprinte a skoku ďaleko. Byť vitálny a starý, to je požehnanie, ktoré si sami sebe prinášame.