Narodila sa s diagnózou mentálnej retardácie stredného stupňa. Pred deviatimi rokmi, vo svojich 10 rokoch, stratila mamu. Svojho biologického otca nikdy nespoznala. Do smrti matky vyrastala v nepriaznivých sociálnych podmienkach, kde neboli uspokojené ani jej základné potreby. Po smrti matky sa jej nevlastný brat ani teta o ňu nechceli postarať. Zachránila ju vzdialená príbuzná, ktorá si Moniku napriek vlastným ťažkostiam vzala do poručníctva, aby nemusela skončiť v detskom domove.
Keď sa Monika dostala k novej rodine, bola zdravotne aj sociálne veľmi zanedbaná. Nemala základné hygienické návyky, jedlo konzumovala rukami a jedla všetko, čo videla, zo strachu, že ostane hladná. Nevedela čítať ani písať a nosila plienky.
Dnes, po rokoch láskyplnej starostlivosti opatrovníčky, učiteľov a vychovávateľov, je Monika spokojná a šťastná. Vie čítať a písať, má osvojené hygienické návyky a jej zdravotný stav je stabilizovaný.
Napriek tomu Monike nezostáva žiadny príjem na veci, ktoré mnohí z nás považujeme za samozrejmosť – oblečenie, kultúrne podujatia, záujmové krúžky či iné malé radosti života. O všetko sa stará jej poručníčka, ktorá jej zabezpečuje aj nevyhnutné výdavky nad rámec invalidného dôchodku.
