Predstavte si, že jedného dňa sa zobudíte – a všetko, čo ste považovali za samozrejmé, je preč.
Presne to sa stalo Broňke. Zdravá, veselá, pracovitá žena, ktorá len pár dní po svojej štyridsiatke plánovala narodeninovú oslavu, skolabovala vo svojom byte kvôli prasknutej aneuryzme.
Ležala sama, bez pomoci – celé dlhé hodiny.
Z minúty sa stal boj o život. Po akútnej operácii nasledovali komplikácie, krvácanie do mozgu, dočasné odobratie časti lebky, tracheostómia, výrazné chudnutie a strata reči.
Pobyt na ÁRO bol kritický, ale Broňa zabojovala a hoci mala zavedenú tracheostómiu, komunikovala. Mesačný pobyt na neurológii však jej stav zdramatizoval.
Vychudla na kosť, k tomu obrovský dekubit a prestala rozprávať, došlo k expresívnej afázii, kedy pacient rozumie, no obtiažne tvorí slová a reč. Keď niečo chcela povedať, všetko išlo cez plač.
A predsa sa nevzdala…
Tak je to viac menej dodnes, hoci zlepšenie v komunikácii určite je. A nehovorí v slovách, ale pekne vo vete.
Keď na rehabilitačnom pobyte v Adeli povedala manželovi vetu : „Mám chuť na krémovú polievku“, šťastnejšieho chlapa na svete nebolo.
