Skôr ako som vedel chodiť, hýbal som sa v rytme hudby a rýchlo som pochopil, že okrem zábavy a naplnenia mi tanec a pohyb poslúžia aj ako najlepší spôsob odreagovania, uvoľnenia a emočnej regulácie. Často som bol hrešený, že na verejnosti sa mám správať „normálne“, že ľudia na ulici len tak netancujú a nespievajú. Ale čím som starší, tým nesprávnejšie mi to príde. Pretancoval som životom až do bodu, kedy som si uvedomil, že nie len tanec môže odovzdávať pridanú hodnotu mne, ale aj ja môžem odovzdávať pridanú hodnotu svetu tancom.
A tak som začal vysoko snívať a podal som si prihlášku na Codarts v Rotterdame. Hoci som celé obdobie dospievania trávil v tanečnej sále a v spoločnosti disciplíny, nádeje a snov, nikdy som úplne neveril, že by sa mi táto najúprimnejšia túžba mohla pretaviť do skutočnosti. Tvrdá práca sa však asi naozaj vypláca a nedávno som prijal správu, že ma na tejto prestížnej škole chcú. Po opitom šťastí však prišli triezve obavy kvôli mojej finančnej situácii. Nepochádzam žiaľ z bohatých pomerov a od skoku za mojim tanečným štúdiom ma delí nemalá finančná čiastka, ktorú sám nemám ako splatiť.
