Sen o prebudení - prispejme Jarke v bdelej kóme

Kedysi pracovala v detskom domove ako špeciálny pedagóg. Doma sama vychovávala jedinú dcéru Jarku a často sa bavili o osudoch detí z domova. „Jarka ich ľutovala, prežívala to, vždy z nej išla silná chuť pomôcť im, najradšej by zachraňovala každého,“ začne rozprávanie Helenka. Čoskoro sedemdesiatnička, ktorá si svoj dôchodok predstavovala inak. „To celkom určite, ale tak, čo už, prežívam svoj neobvyklý život,“ poznamená.

Málokto by s ňou menil. Ona však o ľútosť nestojí, naopak, sama tvrdí, že veľa ľudí je na tom oveľa horšie. Na otázku ako sa má, automaticky odpovie „dobre“. A dodá: „Máme teplo, svetlo, byt – to je základ.“ Apropó byt… Garzónka na ôsmom poschodí. Dovedna 32 m2. Pre sólovú seniorku možno aj stačí, lenže príbeh nie je len o Helenke. Helenka má v starostlivosti 18-ročnú vnučku Dianku a 6-ročného vnuka Tobiasa. „Chlapec má diagnostikovaný autizmus.“

Ako sama tvrdí, už tretí rok funguje ako v inej dimenzii. V maličkej garzónke s ňou totiž okrem vnúčat žije aj jediná dcéra Jarka. Má 35 a čoskoro budú tri roky, čo je v bdelej kóme… „A ja stále verím, že sa to zmení, keď na ňu pozerám, mám pocit, akoby sa už-už chcela prebrať. Že chýba len máličko a prebudí sa naplno. Nie, nezmierila som sa s dcériným stavom, nad vodou ma drží nádej. Nevzdávam sa.“

Jarka nemala šťastie na partnerov – otcov svojich detí. Helenka tvrdí, že Jarka akoby svojich chlapov viac ľutovala než ľúbila. Každý mal ťažší osud a ona im chcela pomôcť. „Lenže ani jeden nebol oporou pre ňu. Ale tak, aká matka, taká Katka, čo vám budem hovoriť,“ spresňuje Helenka zdôrazňujúc, že ona na tom bola podobne.

Zlomovým bodom bol október 2021. Jarka v šiestom mesiaci porodila mŕtve dieťa. Niesla to veľmi ťažko, mesiac na to dostala prvý kovid, v januári 2022 prišiel kovid č. 2, ale už s veľmi ťažkým priebehom. Dlho mala vysoké teploty a neustále zvracala. A potom prišiel 12. február 2022. Celé to Helenke príde zvláštne: „Jarka mi telefonovala, že sa o tretej prebudila celá spotená, dala si sprchu a že už je dobre, je negatívna a príde si po deti, ktoré boli u mňa. No a o dve hodiny ju brala sanitka a prvé slová boli, že to neprežije. Nechápala som ničomu.“

Otec malého Tobiasa zavolal Helenke, že našiel Jarku na zemi celú modrú. Záchranári mali podozrenie na infarkt. „Išla som sa za ňou rozlúčiť do nemocnice, kde mi oznámili, že stav sa jej zlepšil, infarkt sa vylúčil, Jarke zabehol čaj. Radosť ale trvala krátko.“

Priveľa: Hlavou rodiny je Helenka: „Kým vládzem, nevzdám sa.“

Jarka upadla do bdelej kómy a dodnes sa z nej neprebrala. Po všemožných peripetiách, kedy bezvládne telo napádali infekcie, nakoniec skončila v garzónke u svojej mamy. Ale aj samotný príchod domov by bol na film. Z nemocnice Jarku doviezla sanitka k bytovke. „Zdravoťáci mi ale oznámili, že na 8. poschodie ju nedostanú, keďže do výťahu sa s ležiacou dcérou nezmestia. Otočili sa aj s Jarkou späť do špitála. Že si transport na 8. poschodie musím vyriešiť sama. Medzitým prišli policajti, vraj prečo nechcem prijať dcéru. Chápete? A ja doma všetko pre ňu pripravené… To už neviete, či sa máte smiať, plakať alebo vrieskať. Šialené. Ale vybavila som to. Napokon prišli hasiči a dcérku mi vyniesli. A tak sme začali písať novú kapitolu – náš život v garzónke. Bála som sa všetkého. Jarka mala tracheostómiu, zavedený PEG – cez ktorý dostáva stravu – živiny do tela. Ja som robila v živote mnohé, ale zdravoťáčku nie. Človek sa však naučí, iné mu neostáva.“

Jarka vníma zvuky, za ktorými sa obráti – registruje napríklad buchnutie dverí či silnejší šuchot. Zrakový vnem ale nefunguje, pohľad má stále rovnaký, na druhej strane, „niekedy si natiahne nohy, vtedy viem, že ju musím prepolohovať. Pre mňa sú to obrovské signály, že moja dcéra nie je stratený prípad.“

Helenka sa stala zo dňa na deň opatrovateľkou, pomáha jej aj ADOS, ale gro leží na pleciach statočnej seniorky. Ktorá lásku a pozornosť chce a musí dávať aj svojím vnúčatám. Dianka je v treťom ročníku gymnázia, babke pomáha ako sa len dá, brigáduje v blízkej kaviarni, kde si zarobí tridsať eur, aby mala vreckové. A extrémne ju baví angličtina – tento rok ju čakajú na jazykovke štátnice. Urobila aj vodičák a začína jazdiť. „Dianka je samostatná slečna, nemá to ľahké, vidieť každý deň svoju mamu v tomto stave… to si žiadne dieťa nezaslúži. S otcom v kontakte nie je, mamka je ako je, na stužkovej ktohovie koho bude mať. Som na ňu ale veľmi pyšná.“

Tobiasko je živé striebro. Atypický autizmus sa prejavuje v špecifických náladách, ktoré ho znenazdajky prepadnú, má fóbiu z nových vecí, z väčšieho množstva ľudí. Fascinuje ho meteorológia, „momentálne sa zaoberá tornádami,“ vysvetľuje Helenka. Chlapček pôjde do prvej triedy budúci rok, zatiaľ chodí do škôlky pre deti s narušenou komunikačnou schopnosťou. „Pracujeme na tom, aby v septembri nastúpil do bežnej školy. V niečom bude zaostávať, ale nie je to na špeciálnu školu.“ Za svoje vnúčatá by ich starká aj dýchala, dala by im aj modré z neba. Keď sa to len trochu dá, berie ich na výlety. Pár hodinové, najlepšie, keď sa vyvezú niekam lanovkou. Pretože Tobi je nimi očarený.

A čo by urobilo radosť jej – Helenke? „Dajte pokoj, veď ja sa mám dobre. Máme kde bývať? Máme. Takže?“ Jediné, po čom túži je hyperbarická komora pre Jarku. Od toho si sľubuje veľa. „Finančne sme si mohli dovoliť zatiaľ len 15 vstupov do komory. To je žalostne málo na Jarkin stav. Navyše, stretla som sa s prípadom, kedy človek precitol po 108 pobytoch v hyperbarickej komore. Jediné, o čo prosím dobrých ľudí, je príspevok na Jarkine prebratie. Na nádej, ktorá v hyperbarickej komore je. Keby som mohla, predám byt a idem do menšieho. Len aby som dcére dopriala možnosť liečby. Lenže z našej garzónky sa už do menšieho nedá ísť. Sme tam ako sardinky, každý centimeter je maximálne využitý. Ale dobre nám tam je. Teším sa, že sme zohnali rozťahovací gauč, na ktorom deti spia. Že nám rozmerovo zapasoval takmer na milimeter presne. Zrušili sme poschodovú posteľ, bolo to nepraktické, Tobias bol hore a keď ochorel, ťažko sa mi s ním manipulovalo. Ten gauč mi naozaj zlepšil náladu. Drobnosť, ktorá nás doslova osviežila a byt aj zútulnila.“

Osud toho privial na Helenkine plecia nadmieru. Úžasná, energická žena sa riadi heslom: Kým vládzem, nevzdám sa. Tvrdí, že neostáva nič iné len žiť – ďalej fungovať, boriť sa s problémami neobvyklého života jednej rodiny. V každom prípade, odmieta byť ako obeť, Helenka sa nechce zaoberať minulosťou. Chce veriť na zmeny k lepšiemu. Skúsme je spoločne pomôcť.

Občianske združenie Medzi nami sa snaží pomôcť sociálne slabším rodinám a rodinám s postihnutým členom, preklenúť bezútešnú situáciu. Ide o ľudí, ktoré sa nie vlastnou vinou ocitli v ťažkej situácii.

Možno sa nájde niekto, koho príbeh Helenky osloví. Aj Váš príspevok sa použije ako príspevok na hyperbarickú komoru pre dcéru v bdelej kóme. Ďakujeme!