Ako začať? Možno tým za akých okolností sme sa s manželom zoznámili. Bolo to v nemocnici, kde som robila ako zdravotná sestra a on bol pacientom, ktorý nastúpil na dlhodobú ortopedickú operačnú liečbu. Po vyše troch rokoch vzájomného spoznávania sme sa rozhodli pre svadbu. Ale krátko pred svadbou sa z nás stali zo dňa na deň rodičia ročného chlapca, ktorý bol od narodenia v dojčenskom ústave v ČR a bol v príbuzenskom vzťahu z manželovej strany.
Túžili sme aj po vlastných deťoch, ktoré však ani po 2 rokoch manželstva neprichádzali. Verdikt lekárov po všetkých vyšetreniach bol neplodnosť. Keďže sme nechceli ostať pri jednom dieťati, rozhodli sme sa vziať si ďalšie dieťa z detského domova. Prvotne sme chceli dievčatko, no nakoniec k nám prišli dvaja roční chlapci – dvojičky.
Starostlivosť o všetkých troch chlapcov nebola vždy jednoduchá, či už doma, alebo v škole. Niesli a nesú si zranenia plynúce z odmietnutia. Po 10 rokoch manželstva sa napriek našej diagnóze neplodnosť narodila dcéra a po 3,5 roku aj syn. Obdobie medzitým tiež nebolo ľahké, lebo sme o 2 deti prišli v skoršom štádiu tehotenstva a o synčeka v 21. tt.
Samotná výchova " prijatých" detí je veľmi náročná a veľa sme pochopili, až keď sa narodila dcéra so synom, že všetko ide s výchovou akosi ľahšie pri nich. Keď mala dcéra asi 1,5 roka začala sa u mamy prejavovať demencia. Priebeh ochorenia bol veľmi rýchly a už 3,5 roka /od otcovej smrti/ leží na posteli a vyžaduje úplnú starostlivosť. Som pri nej doma a opatrujem ju.
Naše deti 19r., dvojičky 14r., 7r. a 4r., ležiaca mama 75r., ja 46r. a manžel 44r. sme takto žili v našom rodinnom dome do 15. 4. 2024. Vtedy, cca o 17:00 sa stalo nešťastie. Boli sme na poschodí v kuchyni a jedli. Zrazu sme zacítili zápach a keď sme sa išli pozrieť do verandy na prízemie, tak z pivnice cez dvere sa valil dym!
Rýchlo sme malé deti dali k susede a kričali o pomoc. Všetci susedia vybehli a snažili sa pomáhať ako vedeli. Pivnicu rýchlo zachvátil požiar, manžel ešte v poslednej minúte stihol vyparkovať auto, ktoré bolo v prístrešku pri pivnici. Vnútri bol aj elektrobicykel a rôzne batérie do akumulátorovych náradí, ktoré začali vybuchovať a z pivnice šľahali plamene.
Dom sa ponoril do čierneho dymu, mama stále bola v dome na posteli a nevedela čo sa deje, keďže je už v takom tažkom stave. Manžel sa napriek tomu rozhodol ísť k nej cez balkón a pokúsiť sa ju zachrániť. Za ním išli susedia a cez balkón si ju popodávali a podarilo sa im ju dostať z domu. Stála som pri bráne s hlavou dole a plakala, nevnímajuc, že ju šli vyslobodiť a myslela som na to, že zomiera.
No zrazu som počula, že niekto kričí: žije! Mamu sme dali k susedom do bezpečia a potom už prišli všetky záchranné zložky. Manžel a mama boli prijatí do nemocnice. Hasičom sa podarilo požiar uhasiť, ale dom ostal neobývateľný, celý zadymený čiernymi sadzami po stenách, nábytku, oblečení, hračkách… všade!